biblia

Biblia - Pokus o exegézu - Jakub a jeho synovia

      S narastajúcim vekom Izáka prichádza čas, kedy treba predať svojmu synovi dedičstvo. Dedičstvo nespočívalo len v hmotných statkoch, ale bolo sprevádzané výsadným postavením v rodine a požehnaný mal za úlohu stráženie duchovný majetok rodiny. Podľa prirodzeného práva patrilo toto právo Ezauovy, ale vplyvom Rebeky dochádza k zmene postavenia medzi oboma bratmi. Od okamihu vyrieknutia požehnania Izákom nad Jakubom celé duchovné bohatstvo a Božie prisľúbenie prechádza na Jakuba a jeho potomstvo.

      Pochúťka (hebr. Maťammím), ktorá má vyvolený pripraviť pred požehnaním, je nielen pokrm výbornej chuti, ale i to, z čoho má človek získať citlivosť a skúsenosť. Unavenému Izákovi záleží na znovunadobudnutí prezieravosti, ktorú mu už zrak odoprel. Slová jeho oči vyhasli svedčia totiž i o duchovnom vyhasnutí. Boh sa mu zrejme prestal zjavovať. Jedlo teda už vtedy nieslo v sebe znaky, ktoré teraz vidíme v eucharistii.

      Veľmi nápadný je Izákov a taktiež Ezauov vzťah k poľu. Izák na poli rozjíma, keď mu prichádza nevesta Rebeka. Ezau ako lovec chodí po poli a vracia sa odtiaľ k smrti unavený, a taktiež na tomto poli má uloviť otcovi zverinu. Náš preklad pole nevystihuje skutočný význam hebrejského výrazu. Izrael má totiž zakázané prinášať obete na poli zlým duchom (ktorých chlpatosť sa nápadne podobá opisu Ezaua), ale má obetovať Bohu pri dverách stánku. Izákov a Ezauov vzťah k poľu teda nesie v sebe niečo tajomné a zakázané. Keď teda požehnanie nedostane "muž poľa" - Ezau - máme v tom vidieť Božiu Prozreteľnosť, ktorá stojí na strane obyvateľov stanov a pastierov. Požehnanie chlpatého muža by znamenalo prepadnutie požehnania v prospech démonov. Opäť obraz boja dobra a zla. Pred týmto krokom chráni svojho muža Rebeka ako žena statočná a múdra i keď spôsobom nevhodným a zakázaným. Riskuje inak i prezradenie, ktoré by znamenalo nie požehnanie, ale prekliatie a zlorečenie. Rebeka týmto chráni samotné prisľúbenie.

      S veľkou dôkladnosťou pripraví syna Jakuba k prijatiu požehnania. Jakubova pasivita pritom akoby podtrhávala, že skutok, ktorý sa chystajú vykonať je mravne pochybný a riskantný, a iba Božia milosť môže tento krok priviesť k naplneniu. To sa napokon stalo a v tom vidíme Božiu vôľu, ktorá k realizácii vie využiť i to, čo nie je dobré.

      V samotnom požehnaní sa spomína rosa nebeská, čo je obraz nového spasenia a nového veku. Požehnanie vskutku spočíva v oslobodení od všetkého, čo zotročuje, od spoločnosti a národa, od rodu a krvi. Záver požehnania je podložený Božou ochranou, čo je vlastne vrchol celého požehnania.

      Reakcia Ezauova na stratu požehnania pripomína rozhodnutie Kainove o zabití brata. Preto musí Jakub utiecť k strýkovi Lábanovi, aby sa tak zachovalo požehnanie. Pretože keby Ezau zabil Jakuba, požehnanie dané Jakubovi by sa stratilo a Ezau navyše by bol z rodu vyhnaný ako bratovrah a tak ani on by nemohol niesť ďalej toto požehnanie. A tak Jakub na matkino prosenie prežije nasledujúcich 20 rokov v Chárane, kde si má nájsť manželku, nie z dcér zeme, ale tú ktorá ho je hodná, podobne ako jeho otec Izák.

      Kapitola plná intríg a nástrah vlastne končí trestom pre Rebeku i Jakuba. Jakub je preč 20 rokov, Rebeka ho už nikdy živého neuvidí. Ezau zúri a Izák je bezmocný v tomto boji o moc. Boh mlčí, nezasiahne v prospech okradnutého. Iste neschvaľuje počínanie Rebeky a Jakuba, ale pripúšťa ho práve preto, aby sa na jeho služobníkoch ukázala slobodná milosť. Zámerom kapitoly je totiž ukázať, ako Boží vyvolenec ide cestou, ktorú určil Boh, napriek ľudským právam, snahám a výpočtom.

      Po ceste do Cháranu musel Jakub prenocovať ešte na území prisľúbenej krajiny. Miesto na nocľah nebolo vybrané náhodou. Pôvodné meno Lúz naznačuje, že miesto malo charakter azylu, pravdepodobne sa jednalo o nejaké stromy, kde sa dalo počítať s Božou ochranou, a tú Jakub veru potreboval, veď nebol tak ďaleko od svojho brata. Kameň, ktorý si dáva pod hlavu má taktiež ochrannú funkciu, a to z toho dôvodu, že bol považovaný za posvätný, zrejme ho Jakub vybral z nejakého umelo navŕšeného obetného miesta, ktorá sa tam nachádzalo. Vo sne, ako vieme, videl rebrík a anjelov po ňom vychádzajúcich, pričom na vrchu stál Boh a hovoril.

      V hebrejčine sa povie rebrík sullam a zvláštne je to, že tento názov sa nachádza v celej Biblii len na jedinom mieste a to tu. Je odvodený od slova navŕšiť, nasypať, preto sa zdá, že ide skôr o akúsi rampu, alebo schodište podobné ako mali babylónske zikkuraty (vežovité chrámy). V konečnom dôsledku rebrík je spojnicou medzi nebom a zemou. Na samom vrchole stojací Boh dáva požehnanie pútnikovi a uisťuje ho o svojej ochrane. Potvrdzuje správnosť požehnania a akoby ho právne potvrdzoval. Jakub za to vztyčuje posvätný stĺp, ktorý mohol dosahovať výšky až dva metre, ale napriek tomu, že ide o mimoriadne starý kultický prvok, nevieme presne aký mal význam. Jakub sa okrem iného zaväzuje Bohu slávnostným sľubom, že mu bude poddaný (Pán je mojim Bohom), poslušný (vybudujem dom Boží) a vďačný (odvádzanie desiatkov).

      Stretnutím sa s pastierkou Ráchel sa dostáva Jakub k svojmu strýkovi Lábanovi, u ktorého začne slúžiť a ako mzdu si žiada Ráchel ( čo znamená asi ovčia matka), avšak ako prvú si vyslúži Leu, staršiu zo sestier (jej meno znamená asi krava). Veľmi zaujímavá je poznámka o očiach Leiných. Výraz, ktorým sú popisované, sa prekladá ako slabé, mdlé alebo mokvavé. Avšak židovská tradícia hľadí na jej oči ako na jemné, nežné a krásne, pričom by sa dalo ešte tento výraz preložiť ako zmäkčilé, chúlostivé a vyľakané. Je preto nemožné jasne rozhodnúť aké to vlastne mala oči, preto sa treba prikloniť k pojmu očí miernych. Ráchelina krása zasa ukazuje na vlastnosť vyvolených (napr. Jozef, Dávid, Mesiáš atď.).

      A tak Jakub musí kvôli svojej vyvolenej slúžiť ďalších sedem rokov, avšak dostane ju za ženu ihneď po ukončení sobášneho obradu s Leou. Sobášne obrady v tomto období trvali 7 až 14 dní a až po ich skončení bolo manželstvo pokladané za platné.

      V dvoch ženách je naznačené dvojaké postavenie Božieho ľudu: Lea je nemilovaná, ale Boh ju požehnáva; Ráchel je milovaná, ale boh jej svoje požehnanie odopiera. Lea predstavuje Boží ľud v postavení, v ktorom nemá nič a opiera sa len a len o Božiu pomoc; Ráchel zasa predstavuje situáciu, v ktorej si ľud myslí, že niečo má, a predsa je odkázaný len na Božie zľutovanie a požehnanie. Medzi ženami vzniká boj o Jakubovu priazeň, ktorá je potvrdzovaná počtom detí. Kvôli tomuto dôvodu Ráchel i Lea si vypomôžu svojimi slúžkami Zelfou (v prípade Ley) a Bálou ( v prípade Ráchel). Výsledok je potom dvanásť synov a pravdepodobne i niekoľko dcér, z ktorých s avšak spomína iba nešťastná Dina.

      Lea porodila Jakubovi týchto synov: najstarší Rúben (v preklade hľa syn), Šimeon (Pán vypočul), Lévi (Pridružiteľ), Júda - dedič prisľúbenia a prvorodenstva, lebo starší bratia morálne zlyhali (Ten, kto vzdáva chválu), Izachar (za mzdu najatý) a Zabulon - najmladší zo synov ( zostávajúci vo viere). Napokon porodila dcéru Dínu .

      Ráchel mala iba dvoch synov a to Jozefa (Pridaj Bože "ešte ďalšie požehnanie") a Benoniho (Dieťa mojej bolesti), ktorého Jakub premenoval na Benjamína( syna šťastia). Tento pôrod pre Ráchel znamenal smrť a Jakub po veľkom žiali ju pochoval neďaleko Betlehema.

      Ráchelina slúžka Bála porodila týchto synov: Dan (Obhajca) a Neftalí (Vybojovaný). Tým, že si ich Ráchel položila na kolená ich uznala za svojich synov a tak sa snažila poraziť Leu.

      Lea urobila rovnaký manéver a skrze svoju slúžku Zelfu dáva Jakubovi ostávajúcich dvoch synov, a to: Gáda (Aké šťastie) a Ašera (Aké blaho).

      Okrem plodnosti a veľkého počtu potomkov Boh obdaril Jakuba i prefíkanosťou a pomohol mu získať veľký majetok. Jakub si totiž uvedomil, že je nositeľ prisľúbení, a že má odísť do zasľúbenej zeme a opustiť zem otcov. Preto v svojom návrate berie obe ženy, deti i majetok, ktorý si vyslúžil. Avšak v tom poslednom bode nastáva problém. Laban nechce prepustiť Jakuba, pretože v ňom vidí Božie požehnanie a za jeho pôsobenia sa mu značne rozmnožil majetok. Dohodnú sa však tak, že Jakub odíde vtedy, keď bude mať dostatočne veľký svoj majetok, ktorý budú predstavovať strakaté a pruhované ovce a kozy. V Oriente totiž väčšinou ovce sú biele a kozy svetlohnedé. Preto Jakub využíva určitý druh mágie, ktorý sa zakladá na vnemovom podklade. Vychádza z presvedčenia, že ťarchavé samice vrhnú mláďatá takej farby, alebo zafarbenia, ktoré odpovedá ich zrakovým vnemom, ktoré mali počas brezivosti. Preto vkladá do napájadiel prúty z topoľa, mandľovníka a platanu a dáva ich tam len vtedy keď sa idú napiť silné a zdravé zvieratá. V prípade slabých a chorľavých ich vyberá.

      Boh ho opäť požehnáva a Jakub získava veľký počet pruhovaných a fľakatých kôz a oviec. A Labanova lakomosť narastá, prejavuje sa v jeho chovaní premenlivosť ako je to vyjadrené i v mene božstva, ktorému sa Lában klania Premenlivej Luny . Napokon sa všetko podarí a Jakub sa vydáva so svojim ženami, deťmi a majetkom do zasľúbenej zeme. Tento proces sa zopakuje za štyristo rokov, keď nachádza svoju obdobu vo vyslobodení Izraela z Egypta. V tejto podobnosti sa vysvetľuje i Ráchelin skutok okradnutia svojho otca o domácich bôžikov. Ráchel asi nemala dôvod veriť v bôžikov svojho otca, ani si tým nechcela pripomínať dedovizeň, ale zrejme sošky boli uliate z drahého kovu a tak chcela potrestať svojho otca, ktorého spolu s Leou považovali za otrokára a ich ponižovateľa, pretože premárnil ich veno, ktoré sa v Oriente ukladalo v prospech dcér. Lábanova snaha získať späť tento majetok vyšla nazmar, pretože Ráchel použitím triku ich ukryla do ťavieho sedla a sadla si naň. Lában je tak bezmocný, opustený a zbavený aj svojich bohov. V tom vidíme kus výsmechu nasmerovanému na pohanstvo. Akýže sú to bohovia, ktorí sa dajú ukradnúť? To asi chce povedať biblický autor. Po tomto incidente nastane zmluva medzi Lábanom a Jakubom pri ktorej je vztýčený posvätný kameň, pripomienka tejto zmluvy. Tým a ostatnými aktmi, ktoré boli taktiež prevedené sú zabezpečené východné hranice Zasľúbenej zeme.

      A tak sa Jakub vydal na cestu, ale napred poslal pred sebou poslov s bohatými darmi, aby pripravil brata Ezaua na stretnutie s ním. A samozrejme si ho uzmieril. Druhé meno Ezaua bolo Edom, čo znamenalo i názov miesta, kde žil. V tomto slove sa odráža slovo ádam - teda človek, presnejšie starý telesný človek. Iné meno označujúce zem, v ktorej žil Ezau je Seir, čo v preklade znamená satyr, kozí démon. Tým sa chce charakterizovať profil chlpatého Ezaua, ktorý je vo svojej telesnosti odsúdeniahodný, pretože pohrdol prvorodenstvom, stratil požehnanie a prepadol démonom.

      Jakub sa tohto stretnutia skutočne obával a preto vkladá celú svoju dôveru do modlitbu k Bohu, avšak celé to dobre dopadlo a Ezau prijíma dar, ktorý mu brat dal a dokonca sa ku nemu rozbehne a objíma ho. Tak chcel svätopisec popísať mimoriadne cesty Božie; chcel potvrdiť, že treba svoje ťažkosti oddať Bohu a on sa už postará o všetko potrebné.

      Avšak ešte prd týmto stretnutím nadránom dochádza k jednej veľmi záhadnej udalosti - Jakub zápasí s Bohom. V tomto obraze vidíme akoby poslednú skúšku pre ľud, či je dostatočne pripravený na vstup do Zasľúbenej zeme. Jakub najskôr prevedie cez potok Jábok celý ľud a napokon v zahalení tmou s niekým zápasí až do rána. Tento zápas mu prinesie celoživotné poznačenie, ale bojuje, podľa slov Neznámeho "ako knieža". Celý príbeh nesie v sebe niečo tajomné a magické. Dokonca sa zdá, že Zápasník na seba berie prvky démona, ale celý príbeh vyznieva ako celoživotný súhrn Jakubových bojov s Bohom a o Boha. Zápas má i rysy kristovské a pripomína Ježišov zápas v Getsemanoch; v temnote a samote, s bolesťou, ale verne bojuje svoj kniežací zápas za svet, za svojich, podobne ako Jakub.

      Pri rannej zore útočník skúša Jakuba naposledy, žiada ho o prepustenie. To nie je výraz slabosti, to je skúška veľkodušnosti. Keď sa útočník Jakuba pýta na meno, taktiež to nie je vyjadrenie neznalosti jeho mena, ale Jakub má týmto vyslovením svojho mena, preukázať pokoru a svoju porušiteľnosť, ktorá stojí v opozícii neporušiteľnosti útočníka. Jakub dostáva nové meno, čo symbolizuje, že sa stal novým lepším človekom. Táto novosť je vyjadrená i zmyslom nového mena, čo v preklade znamená Izrael - Zápasí Boh. K tomu Jakub pridá prosbu o požehnanie, ktoré aj dostane, a pomenuje miesto svojho zápasu Penuel - tvár Božia.

      Po stretnutí s bratom sa ich cesty rozídu, zrejme Ezauov záujem o odpustenie Jakubovi nebol trvalého charakteru a tak Jakub odchádza do Sichemu, kde sa odohrá nešťastná udalosť s jeho dcérou Dinou. Tá pravdepodobne bez otcovho zvolenia vychádza na miesta orgiastických baalistických slávností, kde je znásilnená synom veľmoža, ktorého meno je Chamor - Osol. Mládenec sa však zamiloval do Diny a posiela svojho otca, aby mu ju vyprosil za manželku a zahladil problém zneuctenia dievčaťa. Jakub takticky mlčí, zrejme sám sa nevie rozhodnúť ako riešiť tento problém. Tak do toho zasiahnu jeho synovia, bratia Diny. Vymôžu si podmienku sobáša všeobecnú obriezku všetkých mužov zo Sichemu, ktorí ju prijímajú. A keď ležia v horúčkach, ktoré nastanú po obriezke, Simeon a Lévi vyvraždia celé mesto. Tento krvavý čin nenechá Boh bez potrestania, pretože je to zneužitie obriezky..

      Jakub odchádza z miesta hrozného zločinu a vracia sa do Betelu i so svojim ľudom, a tak sa napĺňa videnie, ktoré mal na tomto mieste v čase úteku pred dvadsiatimi rokmi. Tu sa musí rozlúčiť so svojou milovanou Ráchel, ktorá pri pôrode svojho druhého syna benjamína umiera. A taktiež zažije poníženie zo strany svojho syna Rubena, ktorý týmto skutkom stráca miesto prvorodeného. Jeho nezriadená vášeň k slúžke Jakubovej milovanej ženy. Tento násilnícky skutok Jakuba roztrpčí. Svoju bolesť na skutkami svojich synov prenesie i do svojho požehnania a udelenia práv prvorodeného, ktoré prevezmú za nehodných bratov Júda a Jozef. Dlhá Jakubova cesta končí v Chebrone, neskoršom sídle kráľa Dávida, kde skonáva Izák, ktorý vidí na sklonku svojho života, že Božie požehnanie sa napĺňa na jeho synovi Jakubovi. Jakub spolu s Ezauom pochová Izáka, tak ako kedysi Izák spolu s Izmaelom pochoval Abraháma. Touto udalosťou končí z väčšej časti záujem svätopisca o Jakubovu osobu a odteraz s malými prestávkami sa bude venovať jeho synom a to hlavne jednému, ktorého osudy sú veľmi zaujímavé. Tým synom je syn milovanej ženy Ráchel - Jozef.

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK