 |
|
Biblia - Pokus o exegézu - Biblická predhistóriaStvorenieRozprava o Stvorení je básnická skladba v ôsmych obrazoch. Každý z týchto obrazov predstavuje jedno dielo Stvorenia.
Hlavný zmysel Stvorenia je povýšenie človeka nad všetky diela, ktoré Boh vykonal a svet dostáva do daru od Boha pre svoj rast a pozdvihnutie. Avšak ani človek, ani žiadna iná vec na svete nemá v sebe božskú hodnosť. V tejto básnickej skladbe nejde o vedecky presné vyjadrenie procesu Stvorenia, ale iba o poučenie, že všetko bez výnimky je dielom Božím, že všetko povstalo aktom jeho vôle a to jediným aktom Boh chcel a bolo. Adam a EvaTento opis prvých ľudí, našich prarodičov Adama (človek z červenej hliny urobený) a Evy (život) patrí do tzv. jahvistického kódexu (Používa sa na označenie Boha slovo Jahve - Jehovah), kým v predchádzajúcom elohistickom, sa používa Elohim, alebo El. Charakteristické pre jahvistický kódex je opis Boha cez antropomorfné obrazy, v ktorých Boh koná ako človek (miesi hlinu, vdychuje život, prechádza sa po záhrade atď.). Veľmi pekný je opis Stvorenia ženy(používa sa výraz mužena , hebrejský tvar má vyjadriť vzatá z muža; v hebrejčine výraz pre muža je išš a pre ženu iššah , kde je táto prešmyčka zjavnejšia. Stvorením ženy chce Biblia vyjadriť sociálnosť človeka; obaja, muž i žena, sú si rovní, majú tú istú hodnosť i prirodzenosť a súčasne sa obe pohlavia doplňujú. To, čo mužovi akosi chýba (smútok Adama) je žena, ktorá mu je daná z rebra od srdca, a tak má byť jeho milovanou a srdcu blízkou osobou. Manželské spojenie je návrat k jednote týchto dvoch bytostí. Nahota prarodičov symbolizuje nevinnosť. Eden - úrodná krajina na východe (východ symbolizoval život, lebo na východe vychádza Slnko - zdroj života. V Edene je vysadený kus zeme nazvaný Rajom (záhrada Pánova), ktorý je ohraničený štyrmi riekami Hidekel (Tigris), Perát (Eufrat), Pišon a Gihon a tak isto kraj Havilah nevieme určiť. Vychádzajúc z tohto mohol by byť Raj umiestnený niekde v Arménsku. Stromy, ktoré sa uvádzajú sú v prípade stromu života symbolom nesmrteľnosti a strom poznania dobra a zla - toto poznanie nie je privilégiom človeka, ale skrze hriech sa ku nemu dostal. Obraz Raja je vykreslený z poznatkov púštnych kočovníkov, akými boli starí Hebreji. Voda pre kočovníka znamená život a preto si Raj - miesto blaženosti a šťastia - predstavujú ako miesto s nekonečným dostatkom vody a zelene pre ich dobytok a stáda. Hriech a trestTento text je akoby úvahou autora, ktorý uvažuje asi v nasledovných dimenziách: Stvorenie je dobré a dokonalé, pretože to tak chcel Boh, ale moja súčasnosť, život, ktorý žijem ma presviedča, že stvorernstvo nie je dobré. Existujú choroby, hnev, zlosť, vraždy, vykorisťovanie, zneužívanie, útlak atď. Teda musela sa niekde v dávnej minulosti, niekde na počiatku stať chyba, ktorá pokazila dobro stvorenstva. A opis tejto chyby videl autor v zmysel svojho pochopu sveta a tak ho obrazne opisuje prekročením zákazu jesť ovocie zo stromu poznania dobra a zla, ktoré znamenalo objavenie hriechu, neposlušnosti voči Bohu a vovedenie smrti, zla a neporiadku do harmónie stvorenstva. Autor neuvažuje nad skutočnosťou diabla, nevysvetľuje jeho pôvod, berie jeho existenciu ako fakt. Jeho činnosť vkladá do hada, a to preto lebo had je symbolom falošných božstiev, ktorým sa klaňali ľudia v krajine Kanáán, s ktorými sa patriarchovia Hebrejov stretajú v tejto krajine. Autor sa skôr sústreďuje na pohnútky, ktoré viedli k tejto vzbure človeka voči svojmu Stvoriteľovi. Sú to: strata viery v Božie prisľúbenia, odoprenie dôvery v jeho dobrotu a namýšľanie si, že svoju veľkosť dosiahne aj proti Božej vôli. Ďalej autor poukazuje na dôsledky hriechu: hanbia sa jeden pred druhým, za to, že sú nahí - nesúlad prirodzených pudov - strata rovnováhy. Nárast egoizmu (ona ma naviedla, ... had ma naviedol...). Nástup bolesti, vyjadrený pôrodnými bolesťami a potom pri práci. Práca je ťažobou a prináša človeku únavu a neúspech v boji s prírodou, ktorá mu už nepodlieha ale je jeho nepriateľom. A konečným údelom človeka je smrť ako nevyhnutný koniec každej existencie. Hriech znamená stratu Božieho priateľstva, t.j. milosti, s ktorou boli spojené iné výsady - Boh sa stýka iba so svojimi priateľmi a ich symbolom je strom života. Toto je základný východiskový bod dejín spásy, o ktorých píše Biblia. Hriech nemohol prekaziť Bohu aby uskutočnil svoj plán. To je vyjadrené obrazom, že človek je prekliaty a vyhnaný z Raja, ale nie úplne odsúdený a zničený. Tu je výrazný rozdiel v chápaní božstva medzi Hebrejmi a inými národmi a náboženstvami. Boh je chápaný výsostne osobne, ako osoba, ktorej činnosť je motivovaná láskou, napriek sklamaniam. Je neomylný a nemá nijaké záporné vlastnosti ako bohovia pohanov. Nechce zničiť svoje dielo, iba vylepšiť, ale to v konečnom dôsledku musí urobiť jeho dielo. On je mu iba na pomoci svojou milosťou, ktorú neodníma od ľudstva napriek jeho hriechu a nevernosti. Už v tomto bode predpovedá ľudstvu svoju milosť v podobe Mesiáša (Pomazaného), ktorý príde v stanovený čas, aby zničil zlo a vyslobodil ľud zo zajatia Pokušiteľa (obraz potomstva Ženy a Hada). Následkom tohto hriechu, ktorý vykonal Adam ako Hlava ľudstva nazývame dedičný hriech. Dedičný preto, lebo v Adamovi sme zhrešili všetci, ktorí pochádzame od neho. (porov. Rim 5,12). Prvé ľudstvoPoznať ženu znamená mať s ňou dovolený (manželský) sexuálny pomer; ležať so ženou - vyjadruje cudzoložstvo. Prví synovia prarodičov sú Kain - získaný a Ábel - prvorodený syn. Na bratovražde Kaina vidieť prvé následky dedičného hriechu - teda že hriech rodí nový hriech a tak sa množia. Nápis na čele znamená výčitky svedomia za zavraždenia Ábela a súčasne Božiu pamäť, ktorá nezabudne na tento zločin a trestá ho zúfalstvom a opovrhnutím zo strany ľudí. V rodostrome Adama sú potom uvedené mnohé mená, ktoré preložiť nevieme a zdajú sa byť pôvodu sumerského, nie hebrejského. S istotou vieme vyjadriť mená ako sú: Henoch - zasvätený, Ada - okrasa. Sella - tieň, Set - brat, Enos - človek. Dlhý vek patriarchov je treba brať iba symbolicky, zrejme sa za týmto skrýva nejaký nám neznámy úmysel svätopisca označiť prvotné ľudstvo ako iné a odlišné od toto, ktoré pozná on. Najdôležitejší medzi nimi je Henoch, u ktorého je poznámka ...chodil s Bohom... teda vyznával vieru v pravého Boha a tak bol Bohom odmenený, čo vyjadruje svätopisec vzatím do neba - teda dostal mimoriadnu odmenu, ktorá bola nezvyklá na ten čas. Gn 6,1 - 11,27 PotopaPotopa neznamená krok späť v dejinách ľudstva. Ba naopak zdôrazňuje Boží úmysel spasiť ľudstvo aj napriek prekážkam, ktoré neprestajne kladie ľudská hriešnosť, ustavične sa obnovujúca rozširujúca. Tí, čo sa stali nehodnými spolupracovať na tomto Božom pláne spásy, zahynuli tragickou a predčasnou smrťou. Ale spravodlivý Boh zachraňuje dobrého Noema a robí ho hlavou nového ľudstva. Netreba si klásť otázky, ako sa v skutočnosti potopa odohrala, ani aké boli podrobnosti, týkajúce sa korábu, alebo koľko zvierat v ňom v skutočnosti bolo, a aké druhy. Za čias vzniku tohto textu sa takto rozprávalo o potope na základe veľmi starých podaní, ktoré sa našli aj v babylonských dokumentoch, ba sú isté náznaky existencie správy o potope sveta v mýtoch iných národov, dokonca takých, ktoré v žiadnom prípade nemajú priamu súvislosť s teritoriálnym umiestnením deja potopy do oblasti babylonska a Mezopotámie. Pri čítaní tohto textu potopy sa dajú urobiť dve pozorovania:
Dvojité opakovania poukazujú na dve rozdielne rozprávačské tradície, jahvistickú a kňazskú. Je to napríklad opis skazenosti ľudí, rozhodnutie zničiť svet, predpoveď potopy, vstup zvierat do archy, začiatok potopy, zničenie všetkého živého, koniec potopy, záruka neopakovania potopy a mnohé iné. Protirečenia sú v počte zvierat, ktoré sa mali vziať do archy, opise spôsobu katastrofy (Pramene, dážď), v dĺžke trvania potopy a v opise ukončenia potopy (Noe musí na to prísť sám, ale vo verši 8,15 mu to povie Boh). V rozprávaní sa vyskytuje i opis tzv. Božích synov, ktorí obcovali s ľudskými dcérami a tie potom rodili obrov. Pravdepodobne ide o Setitov, teda potomkov Seta, u ktorých sa zbožnosť udržala dlhšie ako u ostatných Adamových potomkov a preto ich Sväté písmo nazýva Božími synmi. Ľudské dcéry sú zasa Kainovo potomstvo, ktoré zvádza zbožných na hriech. Rozprávanie o potope je ohraničené Adamovým rodokmeňom a rodokmeňom Normovým na konci. Rámec tohto rozprávania je preniknutý teológiou života. Noe, ktorého meno znamená pokoj, je predstavený ako jeden zo "žijúcich": Adam, Noe Abrahám. Všetci traja sú hlavnými postavami rozprávania. Sú členmi domu života - Izraela: Adama Boh stvoril, Noema zachránil a Abraháma povolal. Na začiatku sa nám predstaví príčina potopy: násilie, hriech a trest za tento hriech. V druhej časti, pri opise potopy sa v centre rozprávania nachádza základná teologická výpoveď, ktorej autor dodáva dôležitosť tzv. chiastickou štruktúrou, v ktorej prvá časť je zrkadlovo prepracovaná v druhej časti. V strede tejto štruktúry sa obyčajne nachádza najdôležitejší text.
F Tu si Boh spomenul na Noema a na všetku zver a všetok dobytok ktorý bol s ním v korábe (8,1)
Zdôraznením výroku o rozpamätaní sa Boha na Noema, autor podčiarkuje myšlienku záujmu Boha o človeka Už samotné slová v Gn 6,1, ktoré vyjadrujú ostrý protiklad medzi obrazom dokonalého sveta a skazeným svetom, poukazujú, že tieto dve rozprávania majú mnoho spoločného. A skutočne, ponúka sa tu kľúč k správnemu chápaniu obrazov použitých v rozprávaní, teda rozprávanie o potope treba vnímať na pozadí rozprávania o stvorení sveta. Ako v prvej kapitole Gn chce Boh z chaosu vytvoriť svet poriadku a harmónie, tak v Gn 6 skazený svet zaniká vo vodách chaosu a ostáva jedine archa, ktorá predstavuje dom života stvorený na začiatku knihy Genesis v malom. V arche sa nachádzajú rastliny, živočícha a človek. Je symbolom záchrany života pred smrťou a rozpadom. Východ všetkého živého z archy je východom k plnosti života, ktorý bol počas katastrofy obmedzený na malý priestor korábu. Pri potope sveta nejde o stvorenie nového sveta, ale zachránený človek na zachránenej zemi začína žiť nový život. V obnovenej zemi ostávajú naďalej v platnosti zákony, ktoré boli do nej vložené na začiatku pri stvorení. Úlohy človeka (Gn 9, 1-3.7) a úloha Boha (Gn 9,8-15) sú formulované presnejšie a vyjadrené tak, aby už nikdy nebola potopa, ktorá by spustošila zem. Úlohy človeka, treba chápať v súvislosti s Gn1, 28-30. Sú akoby doplnením slov prvej kapitoly. Opis tohto ustanovenia človeka za pána zvierat sa končí frázou dávam vám do rúk, čo v duchu výkladu starého zákona znamená vojenské víťazstvo. V pozadí tohto výroku stojí skutočnosť vzťahu medzi človekom a zvieraťom. Človek spojený s prírodou pociťuje strach z dravej zveri a tak tieto zvieratá spája s božskými silami, ktoré človeka ohrozujú. Výraz vládnutia nad zvieratami teda znamená zbavenie sa strachu nad zvieratami, zbavenie ich tajomných božských síl, proti ktorým sa človek už nemusí brániť. Človek je mocnejší ako zviera a nemusí sa ho báť. Avšak príkaz starať sa o podriadený svet zvierat ostáva naďalej v platnosti. V kontexte je dúha zbraňou božstva stvorenia, ktorou poráža a zabíja silu chaotických vôd. Tento symbol dúhy je prevzatý z babylonského eposu, kde je dúha zbraňou boha Marduka, ktorou poráža morskú obludu Tiamat, spôsobujúcu prapotopu. Zároveň slúži aj ako symbol jeho vlády nad svetom. Preto autor biblických textov využíva tento pojem dúhy a opisuje ju ako symbol, vlády skutočného a pravého Boha nad svetom. Dúha je teda symbol Božieho panovania nad zlom a nad svetom. Zároveň je dúha znakom zmluvy medzi Bohom a človekom, konkrétne medzi Noemovými potomkami a Bohom. Cirkevní otcovia využívajú opis potopy ako obraz krstu. Voda krstu predstavuje znak teológie potopy: svet je hriech; Boží súd ničí tento svet; spravodlivý je ako semeno nového stvorenia zachovaný pred potopou. A tak ako sa po skončení potopy a opadnutí vôd zrodil nový svet, resp. svet sa pretvoril, to isté platí i pre krstenca, ktorý sa očisťuje vodou krstu a pretvára sa v nového obnoveného človeka. Podobne cirkevní otcovia chápali i symbol holubice, ktorá predstavuje pokoj. V našich očiach predstavuje holubica s ratolesťou Ducha Svätého, ktorý oživuje pustú zem a prináša jej pokoj. I v symbole archy možno vidieť symbol krstu a nového zrodenia. Podľa Tertuliána je archa symbolom Cirkvi a pre Justína je podobnosť dreva archy a kríža symbolom vykúpenia z hriechu. Boh uzatvára novú zmluvu s Noemom a jeho potomstvom, ktorej pečaťou je, ako som spomenul, dúha. Táto zmluva je uzatvorená medzi Noemom a jeho synmi Semom ("slávne meno"), Chamom ("teplý" alebo "spojený") a Jafetom ("krása" alebo "šírka"). Pretože Chám sa prehreší proti svojmu otcovi je potrestaný vo svojom pokolení. Jeho potomci sa stanú otrokmi Semovými. (Podľa exegétov sa Chámovi potomci usadili v Egypte, v Etiópii a v krajine Kannán, kde si ich Izraeliti skutočne podrobili pri svojom príchode z Egypta a prakticky ich zničili). Jafetovi potomci sa usadili v priestoroch Malej Ázie a rozšírili sa do Európy, na území dnešného Turecka a potomci Semovi sa usadili v Mezopotámii a v Sýrii a najdlhšie si udržali vieru v jediného Boha. Z nich, ako čítame na záver state o potope v Gn 11,26, sa narodil i praotec veriacich v Boha Abram, resp. Abrahám. Rozprávanie o potope je doplnené zmätením jazykov počas stavby veže v Bábeli (Babylone, čo značí Božia brána, ale v tomto kontexte môže sa odvodzovať od slova bálal - zmiasť). Aj v tomto prípade ide o skupinu ľudí, ktorí nie sú vylúčení zo spásy, ale zo spolupráce s Bohom na dejinách spásy. Zdá sa, že táto udalosť sa obmedzuje na obyvateľov, ktorí sa prisťahovali do Mezopotámie a chceli zorganizovať veľký národný a politický celok okolo Babylonu a jeho chrámovej veže. Inšpirovaný autor tu rozpráva dávnu udalosť na základe ktorej učí, že ľudia nemôžu uskutočniť svoje plány, ak sa ich plány nezhodujú s Božími. Boh používa rozdielnosť rečí ako prostriedok na zmarenie pyšných snáh ľudí. (To nemusí byť rozdielnosť jazykov, ale rozdielnosť chápania tých istých slov. Tak isto si netreba myslieť, že ide o jedinú udalosť, ktorá sa stala naraz, ale možno to brať ako dlhý vývoj udalostí, ktorých výsledok bol taký istý. Táto rozprava vlastne je posledným krokom k povolaniu Abraháma. Ľudia nemôžu sami od seba vystavať jednotné ľudské spoločenstvo, ak sa opierajú iba o svoje sily. Boh sám v Abrahámovi položí základný kameň budovy, v ktorej sa uskutoční jednota všetkých ľudí v Kristovi. "Urobme si meno", hovoria stavitelia Babylonu, a zlyhajú. "Ja ti urobím meno", povie boh Abrahámovi, a jeho zámer nemôže zlyhať. Touto udalosťou končia state biblickej predhistórie. Treba zdôrazniť, že táto prehistória sa nekryje s vedeckou predhistóriou, ani svojou metódou, ani svojim cieľom. Biblická predhistória sa zaujíma o náboženský postoj ľudí voči Bohu a k jeho plánom, a nezaujíma sa o vývoj civilizácie |
|
|
© 2004 - - pre WWW.KSRTN.SK
|
|