biblia

Biblia - Pokus o exegézu - 1. Samuelova

      Izrael, ktorý svoj vznik chápal ako vyslobodenie spod organizovaného štátneho zriadenia mestských štátov v Kannáne a spod egyptského štátneho systému, musel po niekoľkých storočiach hľadať záchranu svojej existencie práve v založení štátu, ktoré sa vlastne udialo koncom druhého tisícročia pred K. Táto zmena nepoznačuje len vonkajší spôsob organizácie Izraela, ale mení i vnútorné štruktúry, čo sa značne odrazí hlavne na vývoji náboženského systému. Vznik kráľovstva sa dá vysvetliť rozličnými dôvodmi, či už išlo o ekonomické, vojensko - politické alebo, čo je jeden z najzávažnejších dôvodov, o vzrast obyvateľstva na náhornej oblasti Palestíny, ktorý narástol až trojnásobne. Hornatý kraj bez nížin nezabezpečoval dostatočnú výživu obyvateľstva, preto boli mnohí obyvatelia nútení presťahovať sa do iných úrodnejších oblastí. Tento fakt ale viedol k oprávnenej otázke o centralizácii štátnej moci. Keď sa k tomu pridal fakt ohrozenia, zo strany tzv. morských národov, teda Filištíncov, nebolo možné z dôvodu prežitia národa ako takého nezaložiť si vlastný obranný systém, na čele, ktorého by stál vládca a vrchný veliteľ.

      V roku 1050 pred K. utrpelo izraelské vojsko ťažkú porážku od Filištíncov pri Afeku. Filištínci mali veľmi dobre vyzbrojenú armádu, dobre vycvičených bojovníkov a výbornú vojenskú techniku. Dokonca ovládali technológiu spracovania železa. Zničili i svätyňu v Šíle, začali prenikať do hornatých oblastí, ba ich vplyv siahal až do Betlehema. Na ovládnutie dobytého územia si začali budovať pevnosti.

      Prvé neúspešné pokusy o zjednotenie a odpor voči Filištíncom zo strany samozvanca Abimeleka o zjednotenie a vytvorenie centrálnej štruktúry sa stretol so širokým porozumením, ale i s odporom (Samuel), avšak Šaul, Kišov syn, našiel i čiastočné porozumenie aj u tohto posledného sudcu, ktorým bol napokon aj pomazaný za kráľa. Úlohou Šaula bolo zabezpečiť vodcovskú úlohu jediného človeka a zjednotiť všetky kmene do jednej štátnej organizácie, avšak narážal na odpor kmeňových kniežat, ktoré chceli obmedziť moc centrálneho riadenia a zachovať si zvyšky slobody slobodnej spoločnosti, ktorej jediným pánom je Jahve. Šaul ale presadil centrálnu moc a obmedzil moc kmeňov. Sídlil v Gabae, kde sa aj narodil v kmeni Benjamín. Jeho oporou boli najbližší rodinní príslušníci a členovia jeho kmeňa. Jediným vojvodcom bol Abner, taktiež člen kmeňa Benjamín a vlastne i jadro vojska tvorili príslušníci tohto kmeňa. Po jeho počiatočných úspechoch, ktoré sa odohrali v bitkách v rodnej Gabae prišli obdobia neúspechov, ktoré vyvrcholili zavrhnutím Šaula ako kráľa zo strany Boha a jeho smrťou i smrťou jeho synov na vrchoch Gilboa.

      Počas jeho vlády vzniká nová spoločenská vrstva, šľachta, ktorá sa skladá z bojovníkov a význačných mužov, ktorí boli oporou Šaulovej vlády a tak boli i odmeňovaní majetkami a územiami.

      Osoba samotného prvého kráľa Izraela pôsobí ako osoba z gréckej tragédie. Je to človek nehodný kráľovstva, hoci sám je bez viny. Avšak treba na druhej strane uznať, že Šaul bol napriek svojim chybám dobrý vodca a múdry vládca, lebo za jeho vlády sa urobil zásadný obrat v ohrození Izraela zo strany Filištíncov, a zároveň Izrael získal štatút samostatného kráľovstva. Jeho myšlienku o kráľovstve však dovŕšil až Dávid, ktorý sa tak pokladá za zakladateľa Izraelskej štátnosti.

      Celé vyprávanie 1. Samuelovej knihy začína opisom udalostí okolo narodenia sa hlavného hrdinu Samuela, posledného sudcu. Najskôr spoznávame jeho rodinu. Otec Elkán (Boh si získal) nie je Efratejec, ale pochádza z kmeňa Levi, a býval na území Efrajimského pohoria. Mená predkov však ukazujú na nie celkom jasnú príslušnosť k Izraelu,. A sú oprávnené pochybnosti o Samuelovom čistom nároku na kňazstvo. Je to spôsobené nejasnosťou v rodokmeňoch, ktoré sú na troch miestach v Biblii rozličné, ďalej preklady mien jeho predkov poukazujú na kannánsky kult plodnosti a úrodnosti.

      Matka Samuelova Chana (zmiloval sa Boh) je veľmi nešťastná pre svoju neplodnosť, kvôli ktorej musí znášať poníženie od druhej manželky Peniny. Charakteristika Chany ako neplodnej ženy naznačuje, že práve ona sa zaradí do línie neplodných žien, ktoré napokon zaujmú význačné miesto v Božom pláne (Sára, Rebeka, Ráchel, matka Samsona).

      Boh vypočul jej prosbu a ona otehotnela a narodený syn dostáva meno Samuel (Boh vyslyšal, od Boha vyprosený), a Chana obetuje svojho syna Boha, ako sľúbila, ale až po troch rokoch, kedy ukončila jeho kojenie. Po tomto nasleduje opis nádherného chválospevu Chany, na ktorý veľmi logicky nadväzuje Máriin Magnifikat. Oslavuje Boha, ktorý vyslobodzuje z poroby a pohany. Je vyznaním viery, odpoveďou na Božie vyslobodenie. Hospodin je Boh jedinečný, nikto sa mu nevyrovná, s nikým nemôže byť porovnávaný, je svätý, všetko na ňom závisí. Na jeho rozhodnutí závisí život človeka, jeho zvrchovanosť sa nezastavuje ani pred oblasťami, kde ľudská pomoc úplne zlyháva. Nie je slepý, ale milujúci, ochraňuje svojich pred pádom.

      V temnej situácii, charakterizovanej bezbožnosťou na miestach najvyšších, medzi kňazmi, začína konať Boh svoje dielo záchrany. Synovia Eliho, najvyššieho kňaza, prestupujú a porušujú Boží zákon, čo má za následok úpadok mravov a úcty k Bohu a jeho obetiam. Úplný opak ich správania sa je malý Samuel, ktorý je tu vykreslený ako Boží vyvolenec. Starý Eli nie je schopný zamedziť bezuzdnosť správania sa jeho synov, ktorý idú tak ďaleko, že nielen znevažujú obete, konané k úcte Boha, ale zavádzajú aj kultickú prostitúciu. Síce synov napomína, ale nie je schopný ich zvrátenosti zastaviť, stratil autoritu. A tak prichádza bezmenný Boží muž, ktorý ohlasuje súd na jeho rodom, že Eliovci budú potrestaní, ale celkovo z celého jeho rodu zostane iba jediný muž Ebjatar, ktorý unikne vraždeniu vydanému na rozkaz Šaula. Eli sa však dožije smrti svojich dvoch synov a tak isto situácie, v ktorej je jeho kňazský rod zapudený a kňazstvo je mu odobraté a Boh si vyberá hodného kňaza a tým je Samuel. A sám Eli uvádza tohto chlapca do kňazských povinností, čo je krásne opísané i pri príležitosti Božieho povolania chlapca Samuela, ktoré končí tou krásnou vetou: "Hovor, Pane, sluha tvoj počúva!" Avšak táto prvá reč Boha k Samuelovi, je hrozbou, ktorá opakuje výrok voči Elimu, ktorý už vyriekol neznámy Boží muž. Samuel nedostal priamy rozkaz povedať tento výrok Elimu, a ani z ohľaduplnosti ho nevypovie. Avšak Eli ho zaprisahá a núti vypovedať ho pod hrozbou kliatby.

      Je veľmi pekná a pre nás poučná jeho reakcia, keď si vypočuje svoj ortieľ. Prijíma ho v pokore, uznajúc svoju vinu. Pre Samuela je však toto východiskovým bodom jeho prorockej kariéry, ktorý sa postupne stáva uznávaným Božím mužom a prorokom, ktorý nielen stráži Pánovu archu, ale i súdi celý Izrael.

      Celé sa to zvrtlo na porážke Izraela pri Afek a Eben ezer, kde boli Izraeliti na hlavu porazení, a preto sa rozhodli priniesť archu zmluvy a bojovať s ňou. Keď prišla do tábora, vojaci spustili náramný vojnový víťazný pokrik, akoby sa už videli víťazmi. To však nalialo nové sily do radov Filištínskych vojakov a v pohrdlivom vyjadrení na adresu Izraelského vojska (tí Hebreji - t.z. tí, ktorí nemajú domov, Filištínci sa totiž cítili pánmi tejto krajiny), zaútočili a nielenže opäť rozdrvili Izrael a jeho armádu, ale dokonca získali aj archu zmluvy, pričom boli zabití i dvaja Eliho synovia. Všetky tieto správy boli zvestované i Elimu, ktorí sa nevedel vyrovnať s ukoristením archy a zrejme umiera na infarkt.

      Avšak ani Filištínci sa neradovali dlho z takej vzácnej koristi. Mysleli si, že tým, že vzali archu Boha Izraela, pokorili nielen národ ale i ich Boha a tak schránku na väčšiu potupu priniesli pred svojho hlavného boha Dagona (rybu). Ráno nachádzajú sochu svojho boha ležať na zemi, pričom sa hlava oddelila od trupu, ktorý predstavovalo telo ryby. Z toho dôvodu sa socha v Písme opäť nazýva dagon - ryba.

      Boží trest však nekončí týmto, ale Pánova sláva sa zjavuje, ako nám to zdeľuje svätopisec, i cez chorobu, ktorá sa šírila všade tam, kde sa archa nachádzala. Táto choroba v podobe vredov, zrejme šlo o hemoroidy (zlatá žila), ktoré sa šírili v podobe moru a tak isto veľké množstvo myší je spomenuté v tomto texte, ale asi nejde o myši, skôr sa ukazuje ako pravdepodobnejšie, že je to inotaj pre nejakú pohlavnú chorobu a to hlavne u mužov. A tak "porazený" Boh zjavne víťazí a dosiahne i vrátenie schránky zmluvy späť do Izraelských rúk.

      Návrat archy je tiež vcelku zvláštny, pretože na špeciálny voz ťahaný nedávno otelenými kravami položili nielen archu, ale i zlaté dary v podobe nádorov a myší za každé mesto. Kravy síce nedobrovoľne, čo prezrádza ich bučanie ale vedené vyššou silou, nejdú ku svojim teliatkam, ale smerom k Izraelu, kde sa zastavujú v dedinke Betšemeš. Obyvatelia tejto dedinky práve zberali úrodu obilia. Keďže Betšemeš patrí medzi levijské mestá, nachádzali sa v ňom iste levijci, ktorí boli určení na nosenie archy. Ale keďže niektorí muži pozreli do vnútra archy, sú potrestaní smrťou. Zmienka o ďalších 50 000 mŕtvych je len asi porušenosť textu, ktorý sa dostal do tejto časti chybou pri opisovaní. Zrejme to bola nesprávne pochopená poznámka na okraji textu, ktorú prepisovateľ vložil do textu.

      Keďže svätyňa v Šíle bola zničená a iste i Filištínci, ktorí boli pánmi tejto oblasti by nedovolili, aby Izrael umiestnil archu na nejaké významné miesto, uložili ju na pahorku v Kirjat-jaríme.

      Po dvadsiatich rokoch po týchto udalostiach začína sa v živote Izraela nový úsek. Ústrednou postavou Izraela sa stáva Samuel, ktorý pri ďalšej bitke s Filištíncami sa prejavuje nielen ako kňaz, ktorý obetuje a modlí sa za víťazstvo, ale prejavuje aj nezlomnú vieru v Božiu pomoc, ale tak isto aj vojvodský talent, keďže napokon na zásah Jahveho Izrael víťazí. Ale i Samuel, napriek tomu, že bol asi naozaj mužom na svojom mieste je síce dobrý sudca, bohabojný, ale podobne ako Eli má rovnaké problémy so svojimi synmi. Možno toto, ale možno i nebezpečie zo strany Amonovcov je podnetom k žiadosti o ustanovenie kráľa nad Izraelom. Samuel to nechce pripustiť, ale na zásah zo strany Boha sa podvoľuje a ustupuje zo svojho stanoviska. Kráľ v tomto prípade je logickou žiadosťou ľudu, ktorý chce mať pred očami viditeľnú záruku a priamu hmatateľnú reprezentáciu božstva. Z celého tohto textu akoby vychádzala úvaha, že zavedenie kráľovstva v Izraeli je krok späť, úpadok, a aj nasledujúce dejiny dokazujú, že kráľ nebol nikdy dokonalým vtelením, alebo reprezentáciou božstva, iba občas jeho pokorný, ale hriešny služobník. Ľud však takéto Samuelovo varovanie odmieta a napriek tomu žiada si ustanoviť kráľa.

      A tak dochádza za známych okolností (strata oslíc a ich hľadanie) k pomazaniu Šaula za kráľa, ktorého meno v preklade znamená vyprosený, vyžiadaný, vynútený, ale až ďalšie vyprávanie o jeho kraľovaní dáva nový zmysel jeho menu (šaul=šeol podsvetie). Pri výpočte predkov Šaula, podobne ako u Samuela, nepanuje u svätopiscov zhoda. Jeho otec Kiš (dar Jahvemu)a starý otec Abner (otec je sviecou) majú mená v pozitívnom náboženskom duchu, ostatné mená sú skôr negatívne po náboženskej stránke, akoby sa chcela zdôrazniť nehodnosť tohto rodu byť kráľmi.

      A tak po ustanovení kráľa začína zložité politické obdobie. Šaul začína svoju vládu ako schopný kráľ, keďže poráža Amónovcov a tak odstraňuje hrozbu nad Izraelom. Povzbudený víťazstvom zhromažďuje vojsko k boju s hlavným nepriateľom s Filištíncami. Pri opise tejto udalosti sa nám zdá, že odsúdenie Šaula ako kráľa je práve preto, že si osoboval práva kňazov. Dalo by sa povedať, že to bol taký staroveký boj o investitúru, ktorý zúril v stredoveku v kresťanstve. Nariadzovanie pôstu, príkaz priniesť archu, samovoľné obetovanie Bohu sú dosť dôrazne výčitky kráľovi, ktorý berie na seba funkciu najvyššieho kňaza, načo nemal právo, čo napokon aj viedlo k jeho zavrhnutiu.

      Víťazstvo na Filištíncami mal na svedomí Šaulov syn Jonatán (Jahve dal), ktorý odvážnou akciou priviedol do zmätku početne silnejšie vojsko nepriateľa a zabezpečil víťazstvo, keďže však porušil hlúpy príkaz o pôste, a aj o ňom nevedel, mal byť popravený ako ten, kto poruší rozkaz. Na zásah vojska však Šaul ustupuje od svojho rozhodnutia.

      Šaulova vláda je poznamenaná stálymi bojmi proti všetkým susedom, a keďže sa dopúšťal neverností a svojvoľností, je jeho vláda hodnotená veľmi negatívne. Celá jeho ľudská i politická tragédia je zhrnutá do jeho zavrhnutia Samuelom, a teda i Jahvem, po jeho odmietnutí vyplniť príkaz Boha o vyhladenie Amalekitov, ktorí sú predstaviteľmi obrazu protivníka Jahveho. Nevykonanie tejto Božej kliatby (zrejme šlo o zničenie nie mesta ale nejakej svätyne Amalekitov), primälo Samuela navštíviť Šaula a oznámiť mu Božiu vôľu o jeho zavrhnutí. Šaul si uvedomil svoju situáciu a vrhá sa na kolená, ako aj zachytí plášť Samuela, z ktorého odtrháva časť, ale nie je mu to nič platné. Boh vidí, že je nehodným kráľom a tak posiela Samuela pomazať iného, toho, ktorého mu ukáže posvätným lósom urim a tumim.

      Z toho vyplýva jasné poučenie pre všetkých kráľov a vládcov nielen Izraela. Vládca i napriek tomu, že je pomazaný a potvrdený Bohom, nie je neodvolateľný. Božie rozhodnutie nie je nemeniteľný osud.

Šaul a Dávid

      O Dávidovi je v samotnej Biblii zachované veľké množstvo informácií, ktoré opisujú jeho život od jeho pôvodu až po koniec jeho úspešného vladárskeho života. Rozprávanie v Samuelových knihách, ktoré zachytáva tieto udalosti, je vysoko hodnotné. Nepredstavuje ideálny portrét uctievaného kráľa, ale vykresľuje Dávida realisticky, s jeho kladmi i nedostatkami.

      Vytvorenie skutočného štátu a centralizovanej moci sa podarilo v pravom zmysle Dávidovi. Zatiaľ čo Šaul je zvolený za kráľa neočakávane a musí začínať od nuly, bez skúseností, Dávid má k vykonávaniu kráľovskej funkcie tie najlepšie predpoklady. Svojou dobrou politikou si naklonil priazeň všetkých kmeňov a zabezpečil si vážnosť. Pomocou svojich verných žoldnierov sa mu po čase podarilo dobyť posledné jebuzejské mesto Jeruzalem, do ktorého presunul svoj kráľovský dom a tak navždy vyvýšil toto mesto nad všetky ostatné mestá Izraela.

      Aj napriek zdaniu jednotnosti za vlády Dávida, Izrael ani zďaleka nebol jednotným štátom, celé vládnutie spočívalo na základe akýchsi parciálnych, bilaterálnych zmlúv kmeňov s ústredným vládcom. Počas vlády Dávida boli severné i južné kmene samostatnými veličinami, ktoré spájal jeden kráľ Dávid, ktorý nosil na hlave dve koruny.

      Dávid zaviedol na území, ktoré ovládal, druh absolutistickej monarchie, v ktorej ľud nemal prístup k riadeniu štátnych záležitostí. Poistil ho byrokratickým aparátom, ktorým si zabezpečoval vládny monopol. Dôsledky jeho vlády kmeňový zväz Izraela hlboko zasiahli a poznačili po politickej, sociálnej, hospodárskej a kultúrnej stránke. Najväčším predpokladom upevnenia vlády bola záruka pokoja a istoty. Dávid ju dosiahol vojenskou prevahou, najprv na ním ovládanom území a neskôr výbojmi v okolitých krajinách. Najprv zlomil nadvládu Filištíncov, potom postupne premohol kannánske mestské štáty. Neskôr ovládol územia, ktoré susedili s Izraelom: Amončanov, Moabčanov, Edomčanom, Amalekitov na východe a Aramejcov na severovýchode. Takto vytvoril z Izraela kráľovstvo s vazalskými štátmi, ktoré sa rozprestieralo od Egypta až po strednú Sýriu. Dostal pod kontrolu hlavnú obchodnú cestu Blízkeho východu, čo samozrejme zabezpečilo rast príjmov pre štátnu pokladnicu.

      Nie menej úspešne vybudoval vnútornú štruktúru. Jedným z najdôležitejších oporných bodov bola armáda, ktorú úplne prebudoval. Jej základ tvorila skupina "kráľovských vojakov"(Dávidovi služobníci) a kráľovská telesná stráž. Členmi týchto skupín boli aj cudzinci. Tradičné národné vojsko malo v štruktúre miesto až za týmito skupinami. V armáde sa zaviedla nová bojová technika a nové druhy vojska (bojové vozy a mestá s bojovými vozmi).

      V kráľovstve sa postaral o centralizáciu zavedením úradníckeho aparátu. Týmto vznikla v spoločnosti nová trieda (úradníci), ktorá nebola závislá na jednotlivých kmeňových spoločenstvách, ale bola zaviazaná štátu, od ktorého závisela. Medzi vysokých úradníkov patrili velitelia vojska (Joab), kronikári (Jozafat, Benanjah), kňazi (Sadok, Abiatar) a Dávidovi synovia. Dávid i Šalamún nezriedka do týchto funkcií pozývali zahraničných odborníkov.

      Takýto štát mohol Dávid vytvoriť len vďaka okolnostiam, ktoré v okolitých obrovských ríšach práve v tom čase zavládli, niektoré načas zanikli, niektoré mali svoje vlastné vnútorné problémy.

      S veľkou pravdepodobnosťou sa v čase Dávida začali písať dejiny Izraela, ktoré vlastne poznáme pod názvom Biblia.

      Proti procesu vytvárania štátu došlo v Dávidovom období k dvom vzburám, ktoré mali tento proces formovania sa monarchie zastaviť a prekaziť. Prvé vypracovali predstavitelia kmeňového zriadenia, ktorí boli zameraní silne protištátne. Za pomoci Dávidovho syna Absolóma sa pokúsili nastoliť konštitučnú monarchiu, v ktorej by mali účasť na riadení i členovia rady starších, nielen kráľ sám.

      Druhé povstanie je Sebova vzbura, ktorá opisuje snahu severných kmeňov o oddelenie. Bolo asi dosť nebezpečné, a zároveň odkrýva slabinu Dávidovho kráľovstva, jeho hlinené nohy, teda to na akých rozporoch je jednoty Izraela postavená. Táto vzbura je opísaná v 2 Sam 20,1b a je založená na slovách: Nemáme podielu na Dávidovi a nemáme čiastku na synovi Izaiho. Každý do svojho stanu Izrael! Práve tento posledný zvrat symbolizuje ukončenie činnosti charizmatického vodcu, a netreba už ďalej pokračovať v bojoch, lebo nebezpečenstvo je zažehnané a treba veci vrátiť do starých koľají. Seba chce jednoducho odvolať Dávida z trónu a zároveň tak priviesť kráľovstvo k zániku. Zabitím Seba sa však spor nevyriešil a problémy sa prenášajú do blízkej budúcnosti, kedy sa rozpad kráľovstva stal skutočnosťou.

Pomazanie Dávida za kráľa

      Pôvodný názov mesta Betlehem, rodiska kráľa Dávida, syna Izaiho, bol Dom bohyne Lachmu, čo neskôr Izraeliti prehodnotili na Dom chleba. V tejto stati je asi najkrajšie uistenie, že nie podľa ľudských merítok sú vybraní vyvolení, ale podľa srdca. Dávid, najmladší a najslabší zo všetkých Izaiho synov je vybraný a pomazaný za kráľa, pretože Boh videl do jeho srdca. Jeho meno by sa dalo preložiť ako miláčik, alebo podľa iných autorov ako vojvodca, tretí názor zasa hovorí o pomazanom.

      Pri pomazaní sa zmocní Dávida Boží duch, ktorý ho bude, na rozdiel od kráľa Šaula, sprevádzať počas celého života, čím sa má potvrdiť jeho právo na božieho pomazaného.

Dávid a Goliáš

      Táto epizóda je jedným z najkrajších príbehov Starého zákona. Dávid ide do boja len s odhodlaním, bez zbroje, bez brnenia, iba s prakom a piatimi kameňmi, ale hlavne s presvedčením, že Boh je na jeho strane a dá mu víťazstvo.

      Goliáš, čo asi v preklade znamená kúzelník, veštec , má udivujúcu výšku, 6 lakťov, čo je približne 3 metre. Mal bronzovú prilbu, 40kg šupinatý pancier, ťažký oštep a kopiju so železným hrotom o váhe 5 kg. Mal aj zbrojnoša, ktorý niesol jeho štít proti strelám. Zdá sa, že nebol Filištínec, ale asi gréckeho pôvodu, pracujúci vo filištínskom vojsku ako žoldnier.

      A tak sa stretajú dva svety v podobe týchto dvoch bojovníkov. Svet veriacich v Boha spodobnený Dávidom, ktorý je plný viery i keď bez zbraní, a svet neveriacich a rúhajúcich sa Bohu, vyzbrojený najlepšou technikou, plný spupnosti, pýchy a sily. Dávid ukazuje celému svetu, a to nielen svojim súčasníkom, že najdôležitejšie v našom živote je spoľahnúť sa na Boha, a to vo všetkých okolnostiach. Dôvera, s ktorou ide do boja je odmenená jeho víťazstvom a uťatím hlavy filištínskeho žoldniera. Napokon i jeho meč sa stáva Dávidovou vojenskou korisťou a je uložený v Jahveho svätyni v Nobe.

      Dávid, čo je zarážajúce, však nezíska podporu kráľa, práve naopak. Stane sa mu, že sa občas musí bleskom uhnúť letiacej kopiji, ba pri pytačkách o dcéru Saula Mikal, musí zabezpečiť zásnubný dar a to 100 filištínskych predkožiek.

      Celá táto ponurá história končí Dávidovým útekom z kráľovského dvora za pomoci Jonatána a Mikal, pričom sa ukrýva s najväčšou pravdepodobnosťou vo svätyni v Rame, i keď Písmo to výslovne nehovorí. Dávidov pokus o návrat na svoje staré pozície na kráľovskom dvore sa skončil nezdarom, ale prináša aspoň jeden svetlý bod do jeho života a to je poznanie lásky zo strany Šaulovho syna Jonathana, pričom zmluva, ktorú uzavreli na poli bude platiť aj keď Jonathan už nebude žiť. Potom teda Dávid ide do svätyne v Nobe, ktorú spravuje pravnuk Eliho menom Achimelek, ktorý vydá predkladné chleby Dávidovi a jeho stúpencom a tak isto si Dávid zoberie svoju vojnovú trofej, Goliášov meč, ktorý má Filištíncom ukázať Dávidovu zvrchovanú moc a pripomenúť ich porážku.

      Dávid sa teda uchýli pri svojom úteku do mesta Gad, kde kedysi býval Goliáš. Nešiel práve sem náhodne, vychádzal totiž z predpokladu, že bude ctený v tomto meste ako víťaz nad ich krajanom, čo sa napokon ukázalo ako správna úvaha. Zmienka o jeho pomätenosti je taktiež asi nepochopená, pretože je to zrejme výraz jeho oslavy Hospodina, ktorý pripadal Filištíncom ako pomätenosť. I zmienka o značkách na dverách je asi toho istého rázu. Nejde o zbláznenie ale o tajomné značky ukazujúce na Dávidovu vieru v Boha Jahve.

      Odtiaľto Dávid odchádza do jaskyne Adulam, ktorá sa asi nachádzala južne od Betlehema. Sem za nim prichádzajú príslušníci rodiny a iní bratia, teda zrejme rozliční psanci a vydedenci spoločnosti a ich počet je asi 400 neskôr asi 600. Neskôr do moabského mesta Mispa odvádza svojich rodičov, a tak im zabezpečuje bezpečie. Napokon odchádza do lesa Cheret, čo môže byť júdska pahorkatina, alebo vo všeobecnosti nejaká lesná divočina, ktorá mu poskytuje ochranu pred Saulom. V tom čase však Saul obviní Achimeleka zo zrady a dá rozkaz povraždiť všetkých kňazov. Avšak zo zbožnej úcty nikto nechce vztiahnuť ruku na Božích kňazov iba cudzinec Doeg Edómsky, ktorý vyvraždí celú Nobu. Zachráni sa iba Ebiatar, ktorý utečie k Dávidovi. Prináša i posvätný efód, ako znamenie Božieho vyvolenia a Dávid plný výčitiek, že zapríčinil smrť kňazov ho prijíma. Ebiatár sa tak stáva až do konca života Dávidovým verným služobníkom.

      Saul prenasleduje Dávida s cieľom zbaviť sa ho. Pritom je opísaná jedna epizóda stretnutia Dávida s kráľom a to v jaskyni En-gedí (Kozí prameň), v ktorej Saul vykonával svoju telesnú potrebu a Dávid mu urezal kus plášťa. Neskôr to z diaľky ukáže Saulovi ale nejedná s ním ako s poníženým ale v úcte a vzdáva mu pocty, ktoré mu ako kráľovi prináležia. Saul je takýmto jednaním dojatý a vlastne spoznáva, že Dávid je predurčený byť kráľom. Avšak obaja sa rozchádzajú. Pre Dávida niet návratu na dvor Saulov.

      Medzitým zomiera posledný sudca Izraela Samuel a v Dávidovom živote sa stávajú taktiež nové veci. Stretá sa s krásnou Abigail, ktorú si neskôr berie za ženu, po smrti jej lakomého muža Nábala, ktorý mu odmietol pomoc a vo svojej lakomosti nachádza smrť. Jeho prvá žena na príkaz kráľa Saula je rozvedená s Dávidom a vydaná za iného muža, čo malo potupiť Dávida. Okrem toho sa Saul vydáva na novú výpravu, ktorá má chytiť a potrestať Dávida. Pri pahorku Chakila si Saul rozloží tábor, do ktorého vniká v noci Dávid so svojim synovcom Abišajom, ktorý chce Saula ležiaceho v tvrdom spánku zabiť. Dávid mu to prekazí, vedomí si toho, že Boží vyvolenec sa nesmie zabiť, aby ho nestihol trest, iba mu odoberie znak moci, jeho kopiju a taktiež i džbán vody, ktorý mu ráno ukáže ako znak svojej prítomnosti v Saulovom tábore. Zahanbený Saul priznáva svoju porážku a Dávid odchádza opäť do filištínskeho Gadu, kde pracuje ako žoldnier a bojuje hlavne s nepriateľskými skupinami, ktoré ohrozujú Izrael ako sú napr. Amalekovci, nikdy nebojuje proti Izraelu.

Saulova smrť

      Saul nastupuje do predom prehratého boja. Pôvodne mal v tomto boji nastúpiť i Dávid, ale na základe rozhodnutia filištínskych kniežat je prepustený zo služieb žoldniera a vracia sa na miesta, ktoré mu pridelil jeho posledný vládca Akiš, teda do Siklagu, kde poráža Amalekovcov.

      Saul stojí proti nepriateľovi, ktorý je o poznanie silnejší. Nepomáha mu ani podvodná veštba a snaha rozprávať sa s duchom zomrelého Samuela, ktorý mu len odkazuje Božie zavrhnutie.

      Celý boj končí naprostou porážkou Izraela a samovraždou Saula. V boji padol nielen jeho syn Jonathan, ale i ostatní jeho synovia, čím sa božie prekliatie tohto kráľa a jeho rodu završuje.

      Telo kráľa a jeho synov je vystavené na verejnú potupu na múroch mesta Betšan (ležalo na východnom konci Jezreelskej nížiny), čo malo symbolizovať i verejnú potupu Izraela zo strany Filištíncov. Avšak muži z mesta Jabeš, ktorí boli vďační Saulovi za ich vyslobodenie z obkľúčenia Nachašom, kráľom Amonovcov, vykonali hrdinský čin, že vzali telá Saula a jeho synov a spálili ich, čo bolo veľmi nezvyčajné v ich krajine.

      Zakrátko po porážke v pohorí Gilboa sa začali prejavovať zhubné následky na Izraeli. Niektoré mestá sa vyľudnili, obyvatelia utekali pred Filištíncami a tí tak rozširovali svoje územie a vplyv. Saulova porážka sa však nestala pre Izrael katastrofou, akoby sa to na prvý pohľad zdalo, ale nestalo sa tak vďaka Božiemu zásahu, pretože bol pripravený nový Boží pomazaný, ktorý včas zasiahol a vyslobodil Boží ľud.

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK