biblia

Biblia - Pokus o exegézu - 2.Samuelova

Dávid kráľom

      Druhá Samuelova kniha začína slovami: Po Šaulovej smrti ..., podobne ako kniha Jozue: Po Mojžišovej smrti... Táto smrť tvorí významný medzník v histórii Izraela. Do Dávidovho tábora prichádza posol smrti, ktorý je súčasne príslušník Amalekitov. Ten tvrdí, že zasadil smrteľnú ranu Šaulovi a na dôkaz jeho smrti ukazuje Dávidovi jeho kráľovské insígnie. Tým ale na sebe dal vyhlásiť rozsudok smrti. Zvláštne na tom celom je to, že Šaul bol kedysi poverený Bohom vyhubiť Amalekitov, a aká to irónia, pretože bol neverný, smrteľnú ranu mu zasadil práve príslušník tohto kmeňa.

      Dávid sa neraduje, že protivník v ceste na trón už nie je, práve naopak, smúti za zahynutým kráľom, čo je vyjadrené formou žalospevu, ktorý je zapísaný v Knihe Priameho. Obsahom žalospevu je nielen plač nad stratou priateľa, ale aj ľútosť nad údelom Jahveho pomazaného, nad pádom, ktorý zasiahol celý národ.

Dávid v Chebrone

      Dávid hneď po Šaulovej smrti svojím prvým krokom dosvedčuje, že pôjde inou cesto, ktorou šiel Šaul. Radí sa s Jahvem. Nechce utvárať budúcnosť po svojom, ale podriaďuje sa Božiemu výroku a vstupuje do Chebronu, do mesta, ktoré leží uprostred Júdska, čím sa toto mesto stáva hlavným mestom Dávidovho kráľovstva. Je nápadné, že ustanovenie Dávida za kráľa nevyvoláva nijakú odozvu u Filištíncov. Dávid ďakuje obyvateľom Jábeša a Gileádu zato, že pochovali telo kráľa Šaula. Abner medzitým na uprázdnený trón Šaula dosadil Iš - bošeta, ktorý panoval v Zajordánsku, Galiley a strede Palestíny. Zrážka týchto dvoch kráľovstiev nenechala na seba dlho čakať. Velitelia obidvoch vojsk Abner a Joab sa vypravili do Gibeonu, kde usporiadali bojové hry, v ktorých padlo 24 bojovníkov. Celá táto záležitosť hovorí o hlbokom rozdelení panujúcom v Izraeli. Dávid má za sebou len Júdov dom, ktorý sa ale nečakane rozmnoží, za Iš -bošetom je celý zbytok Izraela. Výsledkom tohto stretu je poznanie, že ak pôjdu obe skupiny touto cestou, postupne sa vyhubia a zaniknú. Miesto tohto bratovražedného boja je označené miestom, kde zahynul Joabov brat Azael, ktorého zabil Abner.

      Abner navrhol Joabovi pri prenasledovaní zmier a obaja sa rozišli do svojich stanovíšť. V celom tomto boji nejde len o vojenský zápas o moc, ale ide tu aj o boj dvoch duchovných mocností. Obaja velitelia sa rozchádzajú a oddeľuje ich Jordán, ktorý je tak symbolom nezlučiteľností dvoch rozličných tradícií a programov.

      Abner si však začal činiť nároky na väčší podiel v Izraelskom kráľovstve a tak začína vyjednávať s Dávidom, so staršími a s predstaviteľmi kmeňa Benjamín. Dávid si nárokuje, aby mu bola vrátená jeho prvá žena Michol a tomu sa vyhovie. Pri jednej príležitosti vyjednávania medzi Abnerom a Dávidom zasiahne sám Joab, ktorý ako pomstiteľ svojho brata zabije Abnera. Táto nezmyselná smrť ohrozila celé integračné snahy Dávida a uvalila podozrenie, že sám zosnoval túto vraždu. Dávid preklína Joaba a jeho rod za tento čin a ako uvidíme ďalej meč neodstúpi od Joabovho rodu. Dávid však je bezmocný proti svojmu veliteľovi a i sám bude trpieť za tento nepotrestaný zločin. Dávid vyhlási smútok za Abnerom a tak presvedčí Izrael, že so smrťou Abnera nemá nič spoločné.

      Správa o smrti Abnera zasiahne i Iš - bošeta, ktorý sa naplní malomyseľnosťou a Šaulov syn, kráľ z milosti Abnera stráca prostredníka zmieru s Dávidom. Na scénu vystupujú dvaja velitelia z Benjamínovho rodu a zasahujú v prospech Dávida zabitím Iš - bošeta. Táto úkladná vražda, snáď sledovala pochlebovačstvo, však zo strany Dávida nezostala nepotrestaná a on dáva popraviť oboch vinníkov. Na tomto mieste je i zmienka o synovi Jonathánovom, ktorého sa Dávid kedysi zaviazal chrániť. Bol pravdepodobne, ako to vyplýva z jeho mena chromý a tým pádom i neschopný zaujať trón. Takže Dávidovi jeho nároky na trón neohrozoval. A ten ho zhrnul svojimi dobrodeniami.

Dávid v Jeruzaleme

      Opravdivosť Dávidovho smútku nad smrťou Abnera a Iš - bošeta naklonilo srdce severných kmeňov k Dávidovi. V Iš - bošetovi zomrel posledný potomok Šaulovho rodu, ktorý by mohol byť dedičným kráľom, nažive ostal iba mrzák Mefibošet, ktorý však ako telesne postihnutý nemohol predstavovať boha na zemi, ako to mali zafixované jeho súčasníci. A tak na základe tejto skutočnosti predstupujú izraelskí starší pred Dávida, ako oficiálni predstavitelia kmeňov a potvrdzujú rozhodnutie svojich pokolení a zároveň pomazávajú Dávida za kráľa.

      Dávid sa tak ujíma vlády vo svojich tridsiatich rokoch. V ňom nastupuje na čelo Izraela zdatný a skúsený muž. V poznámke, že panoval nad celým Izraelom a Judeou vidíme, že nešlo o jednotné kráľovstvo, ale skôr o úniu. K vytvoreniu jednotného kráľovstva došlo až počas vlády Šalamúna, ale aj to len do konca jeho života.

      V Dávidovom rozhodnutí dobyť Jeruzalem a učiniť ho hlavným mesto ríše vidíme prezieravý pohľad, skúseného vládcu. Jeruzalem bolo veľmi staré Jebuzejské mesto s vynikajúcimi hradbami a dobrou polohou. O Jebuzejcoch okrem tejto zmienky inak nič iné nevieme, kto to bol, odkiaľ pochádzali a kam ich zaradiť. O Jeruzaleme nachádzame zmienku vo faraónskom spise z obdobia pred príchodom Izraelitov do Kannánu, nájdenom v Tell - el - Amarne, kde je uvedený pod názvom Urusalim a je vedený ako mestský vazalský štát pod faraónovou ochranou. Najpodstatnejšou zmienkou o tomto meste je zmienka v Gn 14 o kráľovi Melchizedekovi, ktorý bol kráľom mesta pokoja, ako prekladáme názov Jeruzalem a zároveň kňazom Boha Najvyššieho. Jeruzalem pripadol pri delení Kannánu kmeňu Benjamín, ktorý ho však nedokázal dobyť. To sa nepodarilo ani Júdovcom. Dávid ho dobyl s pomocou svojich mužov , teda nepoužil pomoc svojho kmeňa- Júdu, ani pomoc ostatných kmeňov. Jeho víťazstvo bolo veľmi rýchle a prekvapivé. Zrejme Jebuzejci sa cítili bezpečne za svojimi hradbami a podcenili silu útočníka. Dávid, využil strategickú polohu mesta ale i to, že sa nachádza na rozhraní území severných kmeňov a kmeňa Júdu, čím sa mesto stalo akoby nadštandartným a nikomu z týchto kmeňov nepatriacim mestom.

      Útok bol prevedený podzemnou štólou, zrejme tou, ktorou sa privádzala voda do mesta. Pádom pevnosti Sion sa tak dostalo i celé mesto do područia Joabovi a jeho vojakom. Pevnosť Sion sa premenovala na Dávidovo mesto a tam sa usadil i Dávid s celou svojou rodinou a svojou suitou. Nevieme presne čo znamená miesto Miló. Možno je to násyp, tvŕdza, veža, hrad alebo niečo podobné. Toto bolo postavené medzi Mestom Dávidovým a Jeruzalemom, ale postavil to až Šalamún, takže opis týchto udalostí bol prevedený až keď Miló stálo. V tomto meste sa narodili Dávidovi noví synovia, čo má znamenať požehnanie a Božie dobrodenie, preto je tento opis narodenia ďalších Dávidových synov zaradený do state po dobytí mesta. Novými zväzkami, ktoré mu priniesli bohatstvo potomstva, chcel Dávid upevniť svoje postavenie i priamo v meste, pretože Jebuzejci neboli vyhubení, pretože boli duchovne blízki Izraelitom, ako ctitelia Boha najvyššieho.

      Po dobytí mesta sa mohol Dávid sústrediť na "kamienok v topánke", ktorý omínal jeho i celý národ a tým boli Filištínci. Dochádza k dvom stretom a to v doline Refajcov (v preklade duše zomrelých). Dávid prosí Jahveho o radu, aby nejednal podľa svojej vôle, ale v mene Pána zástupov. Boj, ktorý sa skončil víťazstvom Izraela, nie je opísaný, iba je tu jedna poznámka o prelomení nepriateľských radov, ktorý je tak mocný, že je prirovnaný prietrži hrádze silnou vodou v prvom boji a mocným šelestom v korunách stromov v druhom boji. Celé je to pripisované Božiemu zásahu, ktorý pomohol dokončiť dielo Samsona, aby bol Izrael navždy vyslobodený z rúk svojich nepriateľov. Filištínci už nikdy viac neohrozili Izrael. Mocný nepriateľ tak priamo zázračne, Božím dopustením, mizne zo scény a zaniká.

      Po skončení bojov dochádza k slávnostnému aktu preneseniu Božej Archy do Jeruzalema. Archa s ustanovením kráľovstva a pomazaním kráľa však začala nadobúdať menej a menej dôležitosti. Ona je symbolom putovania, kráľ je symbolom usadenia sa, a tak je pochopiteľné, že samotná archa stráca na dôležitosti. Napriek tomu Dávid veľmi slávnostne schránku premiestnil za zvukov hudby a tanca, na ktorom sa sám zúčastnil.

      Avšak pri jej prenose sa zastavili pri humne Náchona, kde došlo nám nepochopiteľnému a nepoznanému problému. Nevieme prečo archu neprenášali leviti, nevieme, čo sa chce povedať výrazom neúcta, oborenie, prelomenie a podobne, ktoré sa vzťahovali na konanie nejakého Uzu, ktorý túto archu viezol na voze. Dávid vzplanul hnevom, asi voči Uzovi, ale presvedčil sa, že Boh mu zrejme naznačuje, že ním nemožno manipulovať a tak upustil od svojho zámeru mať archu v Jeruzaleme a necháva ju u muža s menom Obed-edom (služobník Edomu), ktorý je cudzincom a pochádza z filištínskeho Gadu, odkiaľ pochádzal aj Goliáš. V požehnaní, ktoré nasledovalo v dome Obed-edoma, vidí Dávid opäť Božie znamenie, že schránku už môže preniesť do Jeruzalema a to ešte slávnostnejšie ako predtým. Dávid sám v tomto sprievode vystupuje ako kňaz odetý do efódu. Usadenie archy v meste, zatiaľ síce v stane, ale neskôr za Šalamúnovej vlády v chráme, prináša riziko, že Izrael stratí svoj štatút putujúceho národa, ktorý putuje do zasľúbenej zeme, a že sa úplne prispôsobí svojmu okoliu.

      Slávnostnú náladu nezdieľa s radujúcimi sa Dávidova navrátivšia manželka Michol a tak je potrestaná odňatím Božieho požehnania a nemá potomstvo. Tým sa chce povedať, že ona ako príslušníčka vyhynutého Šaulovho rodu nebude mať podiel na Dávidovom kráľovstve a dovršuje tak prekliatie Šaula a jeho potomstva.

      V nasledujúcom období mieru chce Dávid využiť čas a osláviť svoje plánovanie vybudovaním domu pre seba a pre Boha. Tu sa poprvýkrát stretáme s prorokom Nátanom, Dávidovým súpútnikom, ktorý prináša Dávidovi Božie rozhodnutie týkajúce sa stavby chrámu. "Nie ty, ale tvoj potomok, pretože na tvojich rukách je krv", tak znie Boží výrok, zvestovaný prorokom. Dávid postaví dom pre seba, nemôže postaviť dom pre Boha, ale Boh mu postaví dom z jeho potomstva. On vybuduje Dom Dávidov, z ktorého sa napokon narodí Mesiáš. Dávid prijíma toto Božie rozhodnutie a vo svojej kráľovskej modlitbe, pri ktorej sedí, sa sám nazýva Božím služobníkom, nie otrokom, ale poslušným a podriadeným priateľom Božím. I prítomnosť proroka na kráľovskom dvore nám má pripomenúť, tak ako to pripomenulo Dávidovi, že kráľ nie je poslednou inštanciou, že i nad ním je niekto vyšší, teda Jahve.

Dávidova ríša

      Po definitívnej porážke Filištíncov a ich postupnému asimilovaniu do Dávidovej ríše, postihuje podobný osud i Moabcov, u ktorých Dávid vyničil 2/3 mužov. To veľmi divne kontrastuje s poskytnutým dobrodením v časoch Dávidovho úteku pred Šaulom, ale asi dôvod takejto krutosti je ostražitosť pred náboženstvom Moabitov, ktoré bolo mimoriadne príťažlivé pre izraelských mužov.

      Nasledovali Aramejci, ktorým Dávid zlomil ich najväčšiu silu a to útočnú jazdu, tým, že im odňal kone.

      Chamátsky kráľ, ktorého územie sa rozliehalo asi 200 km severne od Damašku, bol ďalším Dávidovým triumfom.

      To, čo postihlo Aramejcov, Moabitov a Chamát, teda, že sa stali vazalmi Dávida, postihlo i Edomcov, izraelských príbuzných, ktorí taktiež museli sa podriadiť vojenskej prevahe Izraela.

      Na tomto mieste sa nachádza vsuvka o Dávidových služobníkoch a synoch. Sú to v podstate ministri a kancelári, poradcovia a dá sa povedať vrchná elita jeho kráľovského dvora. Poznámka o Dávidových synoch - kňazoch je dosť nejasná, a skôr ako o kňazoch sa uvažuje o jeho synoch ako kniežatách. V tejto časti je aj potvrdenie Dávidovej zmluvy s jeho priateľom Jonathánom, ktorému sľúbil postarať sa o jeho rod, čo sa napĺňa v Jonathanovom synovi Mefibošetovi, ktorého povoláva k svojmu stolu, čo znamená uvedenie na kráľovský dvor a zaručenie všetkých výsad a práv, ktoré z neho urobili knieža.

      Záver výpočtu Dávidových vojenských úspechov je naznačený v 10. kapitole, kde sa nachádza opis porážky amónovsko - aramejskej koalície. Táto koalícia je porazená, ako ináč, vojvodcom Joabom. Zrejme spôsobila aj vážny problém, pretože niektoré texty svedčia o obavách z tejto vojny.

      Práve počas tejto vojny nám Biblia predstavuje Dávidov veľký hriech, ktorým bola Betšabe. Dávid sa dal nalákať na lacnú ponuku hriechu a zneužitím svojej moci ako vládcu, má sexuálny pomer so ženou svojho bojovníka. Nič by ho to netrápilo, keby však Betšabe nebola počala dieťa. Keďže nevyšiel ani plán s Betšabiným mužom, ktorým sa malo legalizovať nemanželsky počaté dieťa, Dávid upadá do väčšieho hriechu tým, že dá vykonať na Uriášovi zákernú zradu s následným zabitím. Na tomto príbehu ľudského pádu tak ospevovaného, takmer dokonalého kráľa, vidíme znaky ľudskej pýchy, pred ktorou si nie je istý ani sebalepšie sa správajúci človek. Každému z nás hrozí rovnako hlboký pád, ako Dávidovi, ak sa nebudeme pridŕžať bázne pred Bohom, čiže inými slovami povedané, ak nebudeme mať v sebe dosť pokory. Pokora je totiž zábrana pred pýchou a tým aj najlepším liečebným prostriedkom a prevenciou pred pádom do hriechu.

      Dávidova veľkosť sa prejaví však v tom, že dokáže si priznať hriech, na základe napomenutia prorokom Nátanom, je ochotný znášať pokánie, a to dosť tvrdé pokánie, ktorým chce obmäkčiť vôľu Boha, ale napriek tomu, že Boh mu takto splodeného syna odoberie, nevyčíta Bohu jediným slovkom toto rozhodnutie a prijíma ho v jeho celosti.

      Kapitoly 11. a 12. sú pre Boží ľud veľmi cenné, pretože sú názorným poučením o tom, že kráľovské zriadenie, i keď je na tróne Boží vyvolenec, v sebe skrýva veľké pokušenie, ktorému nedokáže odolať ani zbožný kráľ; že kráľ nie je zvrchovaná norma, i nad ním je Boží zákon;  že nepostrádateľným strážcom Božieho práva a Božej spravodlivosti je prorok, ktorý tlmočí Božiu vôľu a jeho súdy, čím chráni kráľa, kráľovstvo i ľud a napokon, že jediným východiskom pre kráľa i pre ľud, keď sa previnia, je prijať Boží súd a nastúpiť cestu pokánia.

      Záver tejto state končí víťazstvom nad Amónovcami, keď Joab prináša zvesť o ich porážke a predáva Dávidovi ukoristenú korunu, ktorá symbolizuje insígniu ich božstva Milkoma. Koruna vážila asi 60 kg, takže zmienka o tom, že Dávid si ju dal na hlavu sa má asi vysvetľovať s tým, že bola zavesená nad jeho kráľovský trón, čím sa naznačuje úplné podriadenie sa Amónovcov Dávidovmu kráľovstvu, a samozrejme tu išlo skôr o porážku ich kultu, ako o politickú moc.

Dávid a Absolóm

      Celý rozklad Dávidovej rodiny nastal chorobnou vášňou Amnona k nevlastnej sestre Tamare, ktorú zneuctil. To však nenechali chladného jej vlastného brata Absolóma, ktorý vykonal premyslenú vraždu svojich súrodencov. Po Absolomovom úteku sa neskôr kráľ Dávid zľutuje nad svojim nehodným synom, ktorému prejavuje až nápadnú náklonnosť. Ten však nelení a zneužíva kráľovu priazeň. Pomáha mu v tom jeho neobvyklá krása, hustota jeho dlhých vlasov, nápadná starostlivosť o utláčaných, teda dnešnými slovami povedané získavanie politického kapitálu. I keď Joab tuší zradu, a načas sa mu podarí uvrhnúť Absolóma do kráľovej nemilosti, predsa len Dávid svojho syna omilostí. Ten, istý svojím postavením, využije príhodnú chvíľu a usporiada palácový prevrat, na základe ktorého musí Dávid utiecť z Jeruzalema spolu so svojimi najvernejšími, ktorými sú na podiv samí cudzinci (príslušníci porazených Filištíncov a pod.)

      Kráľ Dávid berie tento svoj údel ako trest za svoje hriechy, ktoré mu predpovedal Nátan. Zavŕšenie jeho pohanenia je verejný vstup Absolóma do háremu svojho otca, čo malo znamenať úplnú porážku a prevzatie vlády. Celý spor vrcholí bitkou v Efraimskom lese, kde je Absolóm na prekvapenie na hlavu porazený a sám je zabitý veliteľom Dávidovho vojska Joabom, keď sa zachytil ozdobou svojej hlavy na konári stromu.

      Dávid ťažko nesie túto smrť a zaspieva žalospev nad svojim nehodným synom. Po tomto celom sa vracia do Jeruzalema, kde opäť čelí vzbure nejakého Šebu (ničomník), ktorý chce odtrhnúť sever od Júdu, ktorý však skončí popravený v mestečku, do ktorého sa uchýlil pred Dávidom. Medzitým Joab zbavený veliteľstva Dávidovho vojska úkladne zavraždí svojho protivníka, bývalého veliteľa vojsk Absoloma a opäť sa stane hlavným veliteľom.

      Záver 2. Samuelovej knihy je už len výpočet rozličných nie príliš dôležitých udalostí na sklonku Dávidovej vlády. Je to napr. poprava 7-ich Saulovcov, správy o 4 bitkách s Filištíncami a napokon Dávidova pieseň, ktorá sa úplne zhoduje so žalmom 18, ktorá hovorí o mocných skutkoch Pánových v Dávidovom živote, Dávidove posledné slová, výpočet Dávidových bojovníkov a na záver posledné Dávidove porušenie Božej vôle, keď zasahuje do kompetencie Jahveho a chce zistiť počet a silu svojho národa, za čo si musí vybrať jedno z troch ziel. Vybral si mor, ktorý skončil Jahveho zľutovaním pri humne Jebuzejca Aravnu. Celý príbeh ale končí zmierením a s tým i 2. Samuelova kniha.

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK