KOSTOL SVATEJ RODINY V TRENČÍNE

Biblia - Pokus o exegézu - 1.Kráľovská

      V úvode ku knihám Kráľovským sa hovorí o Dávidovom zlom zdravotnom stave, spôsobenom starobou, a to asi preto, aby sa zdôraznila potreba nájsť nového nástupcu, lebo strata životných síl kráľa je ohrozením všetkých.

      Náhle vystupuje na scénu Dávidov syn Adonijáš, ktorý, keďže jeho starší bratia sú mŕtvi, si nárokuje na Dávidov trón. Je to syn Hagity, teda v hierarchii je na najvyššom mieste. Lenže v tom čase nebol známy nijaký právny predpoklad, aby nástupníctvo na trón bolo zabezpečené takýmto spôsobom.

      Adonijáš využíva Dávidovu slabosť a chce uchvátiť trón podobne ako jeho starší mŕtvy brat Absolón. Získa si dokonca na svoju stranu veliteľa vojsk Joába a veľkňaza Ebjatara. Joab bol synom Dávidovej sestry a samozrejme mal významné zásluhy ako Dávidov sprievodca v časoch zlých i dobrých. Ebjatar pochádzal z rodu veľkňaza Eliho a bol synom kňaza Achimeleka, ktorý bol kedysi zavraždený na rozkaz Saula, keď pomohol utekajúcemu Dávidovi. Avšak táto strana mala silných odporcov v kňazovi Sadokovi, veliteľovi osobnej stráže Dávidovej Benajášovi a hlavne v prorokovi Nátanovi. Adonijáš, podobne ako jeho brat Absolom, sa orientuje na severné kmene Izraela. Na obetnú hostinu, ktorá mala byť začiatkom jeho spiknutia boli pozvaní všetci jeho prívrženci ako aj tí, ktorí by sa nimi mohli stať. Nebol pozvaný Šalamún, v ktorom pravdepodobne Adonijáš videl najväčšieho protikandidáta.

      Avšak veci nabrali iný charakter. Iniciatívy sa chopil prorok Nátan, ktorý skrze Betšabu, najmilšiu ženu Dávidovu dosadil na trón Šalamúna, a tá dosiahla že Dávid ustanovuje za svojho nástupcu jej syna, ktorého nazval nielen kráľom, ale aj vojvodcom, pričom rozlišuje medzi pomazaním na kráľa a ustanovením za vojvodu nad Izraelom a Júdom. My neviem rozlíšiť, aký to malo zmysel. Nasleduje rozprášenie povstalcov, ktorý sa rozutekajú, a tí, ktorí to nestihnú sa uchádzajú o právo azylu, tým, že sa chytia rohov oltára. Šalamún im toto právo uzná.

      Pred smrťou predá Dávid Šalamúnovi svoje skúsenosti s Bohom, napomína ho, aby poslúchal Boha. A keďže Dávid nepotrestal všetkých, ktorí sa proti nemu nejako previnili, prenecháva túto svoju pomstu svojmu synovi. Toto sa týka hlavne Joaba, ktorý nebol potrestaný za dve úkladné vraždy, a to za vraždu Abnera a Amasa. Ďalším nepotrestaným je Šimei, teda ten, ktorý pokrikoval na Dávida pri jeho úteku z Jeruzalema. Na to Dávid zomrel a bol pochovaný v juhovýchodnej časti Jeruzalema. Jeho hrobka bola vykradnutá najskôr Jánom Hyrkánom a neskôr i Herodesom Veľkým.

      Adonijáš sa ale nevzdal nárokov na trón, jeho neprehliadnuteľná taktika sa prejavila v žiadosti o získanie Šúnemanky Abišag, ktorá strávila posledné dni spolu s Dávidom jasne svedčí o tom, že veril, že týmto ťahom sa mu podarí zvrátiť situáciu na svoju stranu. Tieto jeho úklad však viedli k jeho potrestaniu smrťou. Ďalší na rade bol Ebjatar, ktorý síce nebol popravený, ale musel odísť do vyhnanstva, pretože Šalamún si vážil jeho zásluh. A prišiel na rad Joab, ktorému nepomohlo ani jeho skrývanie sa za oltárny azyl. Šalmún sa tu neprehrešil proti zákonu, pretože Joab je potrestaný za úkladnú vraždu, na ktorú sa oltárny azyl nevzťahoval.

      Po Joabovi nasledoval Šimei, ktorý je najskôr internovaný, a po troch rokoch, pri porušení jeho vyhnanstva, sa jeho kliatba na rod Dávidov obracia proti Šimeimu a tak je potrestaný na hrdle. Začiatok vlády Šalamúna je tak síce poznačený krvou, čo navodzuje odstraňovanie politických odporcov, ale je to treba vidieť z hľadiska spásy, kedy i tak kruté počínanie je premenené na dobro a požehnanie

      V začiatkoch jeho vlády asi najdôležitejšou udalosťou je jeho svadba s dcérou egyptského faraóna. Nevieme, o ktorého faraóna šlo, ale týmto zväzkom je uzatvorená zároveň zmluva s mocným južným susedom a zabezpečený pokoj zo strany Egypta. Zároveň je tu i malá výtka, že Šalamún obetuje veľkú obetu v Gibeone, ktoré nebolo príliš slávne miesto, spája sa totiž s posvätným kameňom. Iba málo zmierňuje túto výtku zmienka, že na tomto mieste stával stan s archou, pretože v tom čase bola archa už v Jeruzaleme. Ospravedlňuje sa to tak, že ešte nestál chrám, ale je to dosť slabé ospravedlnenie a zaváňa pochlebovačstvom. Nakoniec dôležité nie je miesto, ale udalosť, ktorá sa tam stala. Vo sne sa zjavil Jahve Šalamúnovi a ponúkol mu na výber niekoľko možností. Jeho výber však bol správny a vybral si múdrosť, a tak dostal i tie ostatné dary ako bola sláva a bohatstvo. Šalamún mal totiž na pamäti blaho svojho národa, ktorému najviac prospeje nie bohatý a mocný kráľ, ale múdry a to bolo i v zámere Jahveho, preto ho požehnal a obdaril múdrosťou. A tá sa ukazuje, resp jej hĺbka, v nasledujúcich veršoch, kedy Šalamún veľmi múdro a spravodlivo rozsúdi spor o dieťa. Táto jeho múdrosť sa stala tak známou, že povesti o nej dosiahli až do dneška, a neboli len chýrom v jeho dobe, ale i dodnes sa s úctou hovorí o niekom, že je múdry ako Šalamún.

      Na udalosti bohatej vlády Šalamúna si všimnime len jeden veľmi dôležitý a hádam aj najpodstatnejší fakt, ktorým bola stavba jeruzalemského chrámu. Zámer vybudovať chrám mal už Dávid, ale bolo mu povedané, že jeho ruky sú plné krvi, takže až jeho potomok môže vybudovať dom Bohu na zemi. Pomerne podrobný opis stavby nám dáva dosť dobrý obraz o jeho veľkosti a vybavenosti. Bol orientovaný svojim vchodom na východ, takže vychádzajúce slnko ohlasovalo svojím vstupom do chrámu príchod Hospodina - Kráľa. Začiatok stavby je určený dobou 480 rokov po odídení z Egypta. Pravdepodobne toto číslo je skôr symbolické, pretože je to násobok posvätných čísel 12 a 40. (40 rokov sa počíta na jednu generáciu a 12 bolo kmeňov Izraela).

      Celkové rozmery chrámu boli v prepočte na naše miery 35 x 10 x 15 metrov. Dôležitejší pre nás je údaj o pomere svätyne a svätostánku a ten bol 3:1. Takýto pomer strán u známych pohanských chrámov sa nedoložil, teda i tu máme nejaké nóvum.

      Vnútrajšok chrámu bol obložený drevom, tak aby nebolo vidno kamenné murivo. Hlavná chrámová loď, ktorá merala 2/3 celkovej dĺžky chrámu. Svätostánok bol o polovicu menší. Priestor pred svätostánkom bol uzatvorený zlatými reťazami. Oltár nebol určený na prinášanie obetí, bol z dreva a obložený zlatom. Najskôr slúžil ako kadidlový oltár. Vo svätostánku boli umiestnení dvaja cherubovia, ale nevieme ako vyzerali.

      Vnútorné nádvorie bolo obohnané stenou z troch vrstiev kamenných kvádrov.

      Po ukončení stavebných prác a po vybavení chrámu potrebnými predmetmi ku kultu prichádza na rad jeho posvätenie. Archu zmluvy vniesli do chrámu kňazi, pretože len oni mohli vojsť do svätyne svätých, alebo veľsvätyne, kde archu uložili. Archa ako vieme obsahovala kamenné dosky s Desatorom, údajne tam bola nádoba s mannou a Áronova palica. Potom sa ujme slova kráľ, ktorý odovzdáva svätyňu Jahvemu. Potom sa obracia k zhromaždeným a požehnáva ich. Nasleduje dlhá modlitba veľkňaza, ktorá oslavuje Boha ako otca Izraela. Potom už nasleduje rad výpočtov, ako Jahve prebýval vo svojom národe, kedy ich tresce kvôli nevere, kedy ich požehnáva v ich vernosti. Po modlitbe kráľ vstal a obrátiac sa k zhromaždeniu prednáša slová požehnania s prosbou o trvalú Božiu blízkosť. Napokon sa všetko završuje obetami. Záver tejto správy posvätenia chrámu sa stotožňuje s časom na ktorý pripadal sviatok stánkov, a konštatuje sa že celá slávnosť trvala14 dní. Jahve prijal tento chrám za svoj, čo potvrdzuje aj svojím zjavením sa Šalamúnovi.

      V 1. kráľovskej na tomto mieste by sme našli opis ďalších Šalamúnových krokov a stavieb, ako je napr. stavba jeho paláca. O jeho veľkej stavebnej činnosti, ako aj o bohatej a plodnej dobe panujúcej v celom jeho kráľovstve nesvedčí len táto stať Biblie, ale množstvo archeologických vykopávok, ktoré dosvedčujú rozsah a bohatstvo ríše Šalamúna. Veľmi výrazným znakom uznania jeho majestátu je opis návštevy kráľovnej zo Sáby, ktorá sa prišla presvedčiť, či reči o múdrosti tohto Izraelského kráľa sú pravdivé. Je záhadou o akú kráľovnú šlo a kde vlastne ležala zem, ktorej vládla. Pravdepodobne sa jedná nejakú arabskú vládkyňu. Kráľovná bola očarená Šalamúnovou stavebnou činnosťou i jeho majetkom a slávou, ale taktiež na ňu urobila veľký dojem Šalamúnova múdrosť, ktorú skúšala prostredníctvom hádanky.

      Šalamún sa stal v dôsledku veľkej obchodnej činnosti, ale taktiež i vďaka mieru, ktorý zabezpečil skvelou diplomaciou, veľmi bohatým, je zároveň i predobrazom blaženosti, aspoň tak ho chápu židia, ale ku sklonku života, tento múdry kráľ začína jednať veľmi nemúdro. Ťažko povedať, či ho oslepila jeho moc, alebo rozprávkové bohatstvo, ale Biblia jeho poklesok v uctievaní pravého Boha jednoznačne zvádza na cudzie ženy, ktoré priniesli na jeho dvor aj svoje náboženské rituály, ktoré Šalamúna zviedli. Celé sa to zdá ako nemožné, veď Šalamún bol jediný židovský kráľ, ktorý hovoril s Jahvem priamo, ale Biblia tento fakt konštatuje a trvá na ňom. Za jeho konanie je potrestaný, ale trest, pre zvláštne Jahveho zasľúbenie, nedopadne na neho priamo, ale na jeho potomstvo.

      Na záver tejto state sa dozvedáme, že ani vlády Šalamúna sa neobišla bez protivenstiev, i on má odporcov. Jedným z nich edómsky princ Hadad, ktorý asi viedol povstanie, ktoré vzniklo v Edóme proti izraelskej nadvláde. Pri potlačení tejto vzbury Hadad unikol s malou skupinkou do Egypta, kde sa mu podarilo získať potrebný azyl a podporu. Ďalším protivníkom bol aramejec Rezon, ktorý sa taktiež vzbúril proti izraelskej nadvláde. Tretím protivníkom bol sluha kráľa Jarobeám, ktorý chystal nejakú vzburu proti kráľovi, ale bol odhalený. Utiekol taktiež do Egypta a vrátil sa až po Šalamúnovej smrti.

      Na záver sa uvádza opis smrti tohto veľkého kráľa, pričom doba jeho vlády je zaokrúhlená na 40 rokov, čím sa uzatvára aj opis jeho kraľovania.

Rozdelenie kráľovstva

      Šalamún bol, ako Dávidov nástupca pokladaný za veľkého a múdreho kráľa. Za jeho vlády zem žila v mieri a blahobyte, avšak tento blahobyt bol zaplatený vnútorným rozkladom. Nákladné stavby, veľký blahobyt dvora sa prenášal vo forme daní a otrockej práce na Šalamúnových poddaných. Preto stál Šalamúnov nástupca pred veľmi ťažkým a delikátnym problémom.

      Rechabeam, ktorý mal prevziať vládu po svojom otcovi sa o tomto probléme radí so svojim radcami, ktorí sú nazvaní mladíci a starci. Nepočúva múdru radu starších, ale prikloní sa k riešeniu svojich rovesníkov. Následok toho je, že ríša jeho deda, ktorá sa zrodila z mnohých vojen, a ktorá nikdy nebola jednotná sa teraz rozpadá, keď sa severné kmene Izraela odtrhnú a pod vládou Šalamúnovho odporcu Jarobeáma, ktorý sa práve vrátil z Egypta, si uzatvára kráľovstvo Izrael s hlavným mestom Sichemom. Neskôr sa presťahoval Penuelu a ešte neskôr do Tirsu.

      Júdsky kráľ Rechabeam, ktorému zostalo územie Júdu a Benjamína, sídlil naďalej v Jeruzaleme, ale pokúsil sa o násilné zjednotenie odbojných severných kmeňov. Avšak výprava proti Izraelu je zastavená prorokom Šemajášom, ktorý tak tlmočí Božiu vôľu, ktorá chce, aby kráľovstvo zostalo natrvalo rozdelené.

      Jarobeam si ale ako kráľ severnej časti vyvoleného národa začína počínať svojvoľne: zabraňuje vstupu do jeruzalemského chrámu príslušníkom severného kráľovstva, aby sa nestali poddanými Júdskeho kráľa, v svätyni Betel akoby zavádzal posvätný kult býka, zakladá nové svätyne s duchom Egypta, uzurpuje si kňazstvo, ktoré prináleží iba príslušníkom kmeňa Levi, zavádza sviatok ôsmeho mesiaca a pod. Božia odpoveď na jeho počínanie nedá dlho na seba čakať. V Beteli sa objavuje muž Boží z Júdska, ktorý pripomína pôsobenie proroka Amosa a ohlasuje Boží trest. Autorita kráľa, ktorý si uzurpoval veľkňazský úrad je tak silne otrasená, ale keď chce dať vinníka uväzniť, strnie mu ruka a tak poznáva, že je to práve Jahve, ktorý poslal tohto muža. Chce ho získať na svoju stranu, ale je odmietnutý. Čo je ale na tejto udalosti dosť zvláštne je smrť muža Božieho na jeho spiatočnej ceste, keď ho roztrhá lev. Je to za to, že bol neposlušný a prijal pozvanie starého proroka, ktorý ho síce zlákal lžou, ale keďže boží muž mal zakázané takéto správanie sa, je potrestaný smrťou. Obaja proroci, i Boží muž z Júdska i starý prorok sú tu nepriamo ohlasovateľmi Božej vôle, ktorú ale kráľ nerešpektuje a ďalej sa uberá po cestách nevery, čo bude vlastne poznávacím znamením prakticky všetkých jeho nasledovníkov až do ovládnutia severného kráľovstva Asýrskou ríšou. Za všetky jeho hanobné činy je Jarobeám potrestaný vyhubením svojho rodu, ktoré začína smrťou jeho malého syna, ktoré predpovedá slepý prorok Achijáš, žijúci v Šíle.

      Ani jeho proťajšok Rechabeam v Júdsku nemá práve najlepšie meno v Biblii, čo sa týka duchovného života. Stáva sa zvodcom svojho ľudu, keď pripúšťa i sám sa zúčastňuje kannánskych kultických osláv plodnosti. Jeho pozícia ako vládcu je tiež oslabená, pretože egyptský faraón Šišak podniká výpravu do Júdska, ktorá mu prinesie bohaté výkupné, a podriadenosť Júdskeho kráľovstva ako vazala. Jeho smrť je tiež násilná, keď zahynie pri nejakej potýčke medzi jeho kráľovstvom a severným Izraelom. Po ňom nastupuje jeho syn Abijám, o vláde ktorého sa správy rozchádzajú. Čo je však dôležité v tejto časti, že Biblia upozorňuje na zmenu obdobia v Izraeli, pretože nastupuje výrazné obdobie ovplyvňovania verejnej mienky prorokmi.

      Po Abijámovi nastupuje Asa. V tom čase v Izraeli vládne ešte Jarobeám, ale Asa vládne taktiež dlho a za jeho vlády sa vystrieda na Izraelskom tróne veľa kráľov. Vláda Asu je poznačená očistov kultu, vyhnaním modlárov a zničením ich kultických miest, ale bohužiaľ nie celkom dôsledne, pretože v okolí Jeruzalema tieto miesta pretrvajú. V závere jeho vlády dochádza ku konfliktu medzi ním a izraelským kráľom Baešom, ktorý chce získať späť územia severného kráľovstva vydobyté Asovým otcom. Asa v núdzi sa obráti, napriek protestom prorokov, na aramejského kráľa Ben Hadada, ktorého vojenská misia síce prinesie úspech v podobe ústupu izraelského kráľa, čo vzápätí využije Asa a rozšíri svoje územie na úkor Izraela a zároveň vybuduje silné pevnosti na svojich severných hraniciach.

      Asova smrť je podľa Biblie trest za neveru Bohu, keďže v chorobe viac veril lekárom ako Jahvemu. Po jeho smrti nastúpil jeho syn Jošafat.

      Na izraelský trón nastúpil po smrti Jarobeáma jeho syn Nádab, ktorý sa stal obeťou spiknutia. S ním zaniká Jarobeámov rod, ako to predpovedal prorok Achijáš.

      Po ňom nastupuje na trón Baeša, ktorý vládol 24 rokov, ktorého rod skončil rovnako ako Jarobeámov. Jeho syn Ela, bol modlár, a skončil ako všetci modloslužobní králi, násilnou smrťou. Po jeho smrti nastal v Izraeli zmätok, ktorý využili traja muži Zimrí, Omrí a Tibní, ktorí v boji o trón vyvolajú občiansku vojnu. Z tej vyjde víťazne Omrí. Dátum vlády Omrího je pre mnohých exegetov otázkou. Je to jeden z najvýznamnejších kráľov severného kráľovstva, napriek veľmi stručnému opisu zo strany Biblie. Toto vieme zo spisov iných národov a vykopáviek, ktoré zachovávajú jeho meno pri rozličných nápisoch. On bol tým kráľom, ktorý ustanovil za svoje sídlo mesto Samáriu. V tom pripomína Dávida, ktorý dobyl mesto Jebuzejcov a ustanovil ho za svoje sídlo. Omrí získal mesto Samáriu od kannánskeho obyvateľstva, ktoré v ňom prebývalo a spojil ich do personálnej únie, avšak nevybudoval v Samárii chrám Jahvemu, ale ponechal už existujúci chrám Báálov, a preto bol ohodnotený ako zlý kráľ. Jeho syn Achab vládol v rokoch 875-853 a Biblia mu ponecháva dosť veľký priestor, v ktorom sa opisujú jeho skutky. Jeho svadba s Jezabel poznačila celú jeho vládu, pretože Jezabelin otec bol kráľ Itobal, ktorý bol kňazom Aštartinim. Myslím, že netreba nič dodávať k tomuto faktu, hovorí sám za seba, prečo Biblia jednoznačne považuje Achabovu vládu za zlo.

      Achabova politická koncepcia však nebola až tak zlá, ako by sa zdalo z pohľadu Biblie. Stal sa jedným z nepríjemných súperov Moabcom, Aramejcom, ale i Asýrii.

      V tej dobe ale Hospodin poslal najväčšieho proroka vyvoleného ľudu, Eliáša, aby ohlásil trest za hriechy kráľa a ľudu, a ten ohlasuje dobu sucha. V čase sucha, ktoré bolo dosť drastické, žije Eliáš u jednej pohanskej vdovy v bezpečí pred Achabob a hlavne jeho ženou. V tomto období Eliáš vykoná i zázrak vzkriesenia vdovinho syna. Eliáš týmto činom zvestuje, že Jahve je víťaz nad smrťou. Potom nasleduje Eliášov zápas na hore Karmel, kde vykoná zázrak zoslania ohňa na obetného býka. Tým dokáže, že jeho Boh je pravý Boh, zabezpečí príchod dažďa a dá pozabíjať Báálovych kňazov. Avšak Jezabela nedá na svoju pomstu dlho čakať. A tak je Eliáš opäť nútený utiecť a skryť sa na Horebe. V Júdsku. Tu prežíva krízu povolania a želá si zomrieť, pretože je nešťastný. Avšak na tejto hore, ktorej polohu presne nepoznáme, pre neistotu, ktorá by to mohla byť, zažíva Eliáš teofániu, v ktorej sa mu zjaví Boh v podobe vánku, alebo v slove. Pritom vidí obrazne chrbát Jahveho, ktorý sa prechádza okolo jeho jaskyne, a takto povzbudený prijíma nové úlohy od Pána. Jedným z nich je vybratie svojho nasledovníka. Tým sa stal Elizeus, ktorý je povolaný hodením Eliášovho plášťa. Jeho hody na rozlúčku majú symbolizovať spálenie mostov a započatie novej etapy života.

      Nasleduje opis boja s aramejským kráľom Ben Hadadom. Do opisu týchto bojov je zaradený príbeh o Nabotovej vinici, ktorú Achab získal nespravodlivým spôsobom. Za tento jeho čin je odsúdený Jahvem na záhubu, ktorú mu zvestuje Eliáš, pričom nezabudne opísať i spôsob skonu jeho ženy, ktorý sa do bodky splní.

      Boje s aramejcami pokračujú a tí ohrozujú nielen severné kráľovstvo ale i Júdu, a tak júdsky a izraelský kráľ uzavrú pakt proti svojmu mocnému susedovi. V jednej bitke aramejci sa sústredia na Jošafata, júdskeho kráľa, ale po čase spoznajú, že to nie je Achab. Otočia sa proti Achabovi a zabijú ho, keď naslepo vystrelený šíp ho smrteľne zraní.

      Koniec kapitoly už iba stručne zhrňuje udalosti za vlády Achazjáša, Achabovho nástupcu, ktorý je opäť hodnotený po náboženskej stránke ako odpadlík.

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK