KOSTOL SVATEJ RODINY V TRENČÍNE

Biblia - Pokus o exegézu - 2.Kráľovská

      Na začiatku tejto knihy je vykreslený Achazjáš ako ctiteľ Bálov, ktorý si zasluhuje Boží trest a tak sa vysvetľuje aj jeho úraz. Posiela poslov s prosbou o veštbu k božstvu mesta Ekron, je to jedno z piatich miest filištínskych, kde kedysi prebývala ukradnutá archa zmluvy, Boh tohto mesta sa volá Baal-zebub, o v preklade znamená Pán múch, teda niekto, kto ovláda muchy. Pravdepodobne niekto, kto zapríčiňuje chorobu, ale môže človeka jej zbaviť. Na scéne sa objavuje Eliáš, ktorí prichádza z rozkazu Jahveho a vyslovuje svoje proroctvo. Kráľ síce chce dať Eliáša zatknúť, a tým zlomiť moc kliatby, ale Eliáša nechytia, lebo ten si sedí na vrchole hory, ktorá nie je pomenovaná a pravdepodobne tak využíva aj azyl, ktorý bol chápaný v staroveku v tom spôsobe, že kto utiekol na vrch nejakej posvätnej hory je chránený azylom, ktorý poskytuje vrchol hory, pretože tam, podľa ich chápania, je sídlo Boha.

      Kráľ sa však nedal poučiť týmto varovaním a chce porušiť právo azylu, tým, že vysiela ďalšieho dôstojníka, aby Eliáša zatkol. Dopadne rovnako ako tí pred ním. Až tretí dôstojník si uvedomí, že pred Bohom je treba kľačať a prosiť a nie vyhrážať. Vtedy Eliáš dostáva nový príkaz od anjela a predstupuje pred kráľa, aby mu povedal a potvrdil to, čo už bolo vypovedané.

      Po tomto nasleduje jedna zvláštna časť, v ktorej sa dozvieme ako nastupuje nástupca proroka Eliáša Elizeus a je tu zároveň i správa o jeho nanebovzatí.

      Svoju poslednú pozemskú púť Eliáš podniká spolu s Elizeom po známych posvätných miestach. Východzím miestom je práve Gilgal, čo v preklade znamená kamenný kruh. Eliáš chce v púti pokračovať sám, aby tak, podobne ako Mojžiš sa stratil bez ľudských svedkov, ale Elizeus je neodbytný a tak sa stáva svedkom podivuhodného nanebovzatia Eliáša., Tým, že toto videnie mal získava dvojnásobny diel ducha, ktorého mal Eliáš, čo je jeho dedičstvom.

      Vtedy sa Elizeus ujíma svojej úlohy proroka a nasleduje sled zvláštnych udalostí z jeho života, ktorá miestami pôsobia až rozprávkovo. A hneď na začiatku ukazuje ducha proroka Eliáša, ktorého na seba prevzal, keď pomôže mestu sužovanému nepitnou vodou. Tým, že nasype soľ do prameňa voda sa stane pitnou. Tento symbol sa prevzal aj do liturgie kresťanských obradov, kedy pri požehnávaní vody do nej sypeme soľ, aby sa tak naznačila životodarná sila vody a jej zdravosť. Vzápätí na to čítame príbeh o prekliati a jeho sile. Kliatbu vyriekne nad zlými chlapcami, ktorí sa vysmievajú zákerným spôsobom z Elizea, nie ako z človeka ale ako z Božieho posla. Medveď, ktorý ich vzápätí roztrhá symbolizuje Boží hnev nad tými, ktorí odmietajú a vysmievajú sa z jeho poslov.

      Izraelský kráľ Joram síce odstránil Baalov stĺp, avšak zotrval v hriechu Jarobeámovom, keď sám seba vydával za božstvo. Chce potlačiť moabskú vzburu a tak sa spojí s júdskym kráľom a jeho edomským vazalom. Počas tohto vojenského ťaženia ale narazí na nedostatok vody a tak sa obracia na Elizea, ktorý ale prudko reaguje a vyjadruje tak vzťah ku kráľovi v rovnakej rovine, ako bol vzťah medzi Elizeovým predchodcom Eliášom a Jóramovým otcom Achazom. Ale pre pokorné správanie sa júdskeho kráľa Jošafata Elkiáš vykoná zázrak. Vzápätí nastála bitka, ktorá skončila porážkou Moabcov.

      V týchto a podobných príhodách proroka Elizea nachádzame zjavnú paralelu so životom jeho učiteľa Eliáša. Rovnako to je aj v príbehu vzkriesenia mŕtveho syna Šúnemanky, ktorého Elizeus vzkriesil sedmorým vdýchnutím. Z ďalších zázrakov je asi najzaujímavejší zázrak uzdravenia Námana aramejského vojvodcu. Celý príbeh je vygradovaný v niekoľkých dôležitých bodoch. Prvým je náznak jednania Elizea s Námanom, druhým je príkaz ponorenia sa do vody Jordánu a tretím je prijatie odmeny prorokovým žiakom a jeho trest malomocenstva za simóniu.

      Ďalšiu peknú črtu proroka nachádzame v proroctve obliehanému mestu Samárii, ktoré sa splnilo panickým strachom spôsobeným Jahvem na nepriateľskom obliehajúcom vojsku. V 8. kapitole je Elizeus poverený Bohom pomazať za aramejského kráľa Chazaela, čo je tiež dosť neobvyklá záležitosť. Svedčí to asi o tom, že ak aramejci neboli veriaci v Jahveho, iste si veľmi vážili aspoň jeho proroka ak uznávajú jeho misiu, ktorou je poverený od Boha.

      Po smrti kráľa Jošafáta nastupuje na trón Jóram, jeho syn. Ten však pokračuje v pohanskom kulte pod vplyvom svojej ženy Atalii a tak mu prorok oznamuje Boží trest. Znamením tohto trestu je i odtrhnutie sa podriadeného Edomu. Jóram v bojoch o Edom takmer padol do zajatia. Tento prehratý boj bol znamením pre ostatné podriadené mestá a národy aby sa postupne odtŕhali od Júdu, ktorý politicky i mocensky slabol. Po smrti Jórama nastupuje na trón Achazjáš, alebo Joacház, ktorý pod vplyvom svojej matky Atalii pokračuje v modlárskych tendenciách. Atalia je nazývaná dcérou kráľa Omriho, teda je príbuznou dynastie Omriovcov, ktorá v tom čase vládla v Izraeli. Jóram menovec júdskeho kráľa sa snažil v Izraeli zmenšiť bálický kult, ale vplyv Jezabely bol ešte dosť silný a nepodarilo sa mu nejako výrazne tento kult obmedziť, preto Elizeus posiela jedného zo svojich žiakov, aby pomazal v Rámote za kráľa Jehua. Tam sa vlastne uskutočnil vojenský prevrat a Jehu sa vydáva na cestu, aby vykonal Boží trest na Omrího dynastii. Keď Jehu vchádza do Jizreelu, vychádzajú mu v ústrety nič netušiaci králi izraelský a júdsky. Stretnú sa s Jehuom na mieste, kde sa Achab prehrešil voči Jahvemu zákonu a tu Joram, kráľ izraelský spozná, že Jehu a jeho družina usilujú o vládu. V potýčke, ktorá nastane zahynie on i júdsky kráľ Achazjáš, ktorý je vlastne cez svoju matku Ataliu Jóramov príbuzný. Nedobrý osud stretol i Jóramovu matku Jezabel, ktorá vypadla, alebo bola zhodená z okna a prichádzajúci vojaci na koňoch jej telo rozšliapali. Biblia v tomto vidí znamenie trestu a doklad víťazstva pravých ctiteľov Boha nad báalizmom. Nasleduje vyhladzovací proces nad Achabovými potomkami, taký známy z predchádzajúcich dejín Izraela, ale nielen jeho. Tak isto sú vybití i ctitelia Báalovi.

      Napriek takejto horlivosti za Pána je Jehu taktiež hodnotený ako kráľ jarobeámskeho typu, a ako trest za jeho nevernosť a nedôslednosť v ničení báálskeho kultu stráca územie východne od Jordánu, teda dedičný podiel Manasesa, Rúbena a Gáda.

      Keď zomrel júdsky kráľ Achazjáš, Atalia sa chce zmocniť vlády, preto dá vyvraždiť celé príbuzenstvo vlastného syna, ale neprehľadnú situáciu využil veľkňaz Jojáda a zachránil jej najmladšieho vnuka Joaša. Kraľovala asi 6 rokov a bola jedinou ženou, ktorá sa pokúsila zvrhnúť Dávidovskú dynastiu z trónu. V príhodný čas však veľkňaz Jojáda urobil palácový prevrat a dosadil na trón jej vnuka Joaša a samotnú kráľovnú dá popraviť.

      Keďže Joaš sa stal kráľom v 7. roku života, panoval do jeho plnoletosti veľkňaz Jojáda. Joaš je vedený svojim strýkom Jojádom k pravej úcte voči Jahvemu, ale ani on ani jeho strýc si nedomysleli, že v Júdsku je príliš veľa pohanských návrší, na ktoré chodia príslušníci ich národa. Podcenili obaja nebezpečie týchto posvätných pahorkov, až ich nato upozornili proroci.

      Joaš sa snažil vyčistiť a opraviť Jeruzalemský chrám, ktorý vyplienila jeho babka Atalia a celé to financoval cez fond, ktorý vznikol celonárodnou zbierkou.

      Koniec vlády Joaša ale nebol moc slávny. Siahol, asi tlačený finančnými problémami, na chrámový poklad, dal priechod svojej zlovôli, keď odstraňoval svojich kritikov a napokon vo vzbure proti nemu je i zavraždený.

      V tom istom čase vládol v Izraeli kráľ Joachaz, ktorý je charakterizovaný ako pokračovateľ Jarobeámovho kultu. Podobne konal i jeho syn Joaš, opäť menovec júdskeho kráľa. Obaja boli potrestaný aramejským vojenským tlakom a postupne ich ríša strácala kontrolu nad jednotlivými územiami, ale i celkom . V tomto období zomiera i prorok Elizeus. Jeho súkmeňovci ale využili i jeho mŕtve telo na odstrašenie nepriateľa, pretože verili, že v pozostatkoch tohto veľkého charizmatického proroka sídli i po jeho smrti utajená životná sila.

      V tomto období na aramejský trón nastupuje Ben hadad, na júdsky trón Amasjáš a Joaš pokračuje vo svojej vláde nad Izraelským kráľovstvom. Ani Amasjáš, ani Joaš však neskoncovali s pohanskými návršiami a tak i politické problémy sú Bibliou interpretované ako Hospodinov trest v podobe boja medzi oboma kráľmi. Joaš prerazil hradby Jeruzalema a začal vykrádať jeruzalemský chrám. Po svojom návrate do vlasti však vzápätí zomrel. Amasjáš utiekol pred vzburou do mesta Lakíš, kde ešte žil asi 15 rokov. Za jeho nástupcu bol ľudom zvolený jeho syn Azarjáš.

      Zatiaľ v Izraeli panoval a to dosť úspešne 40 rokov Jarobeám II. Avšak podľa Biblie nepatril medzi požehnaných kráľov, pretože podporoval baalizmus. Avšak po stránke politickej mu i Biblia priznáva veľké zásluhy. Súčasne s ním v Júdsku vládol Azarjáš, ktorý je ale Bibliou hodnotený kladne. Okrem toho o ňom vieme, že bol malomocný. V Izraeli po Jarobeámovi II. nastupuje jeho syn Zekarjáš, ale vládne iba pol roka, ale pretože bol uznaný vinným v očiach Hospodina, je nahradený Šalúmom, ktorého vláda ale trvá iba mesiac. Po ňom si urve vládu Menachem na celých 10 rokov. Okrem toho, že sledoval opäť stopy odpadlých izraelských kráľov, je mu vyčítané i podriadenie sa asýrskému vládcovi Tiglat Pilesarovi III. Jeho syn Pekachjáš je po krátkej svojej vláde zavraždený svojim štítonosičom Pekachom, ktorý sa ujme vlády na 20 rokov. Za jeho vlády Tiglat Pilesar III. mu odtrhol územie Galiley, Gileádu a prímorskú oblasť Dórsku. Pekach bol zavraždený Hošeom, ktorý je vlastne posledným izraelským kráľom. Chcel využiť smrť Tiglat Pilesara III. Ale jeho nástupca Salmanasar V. jeho vzburu potlačil a dobyl Samáriu roku 722/1 pred K. Nastalo veľké sťahovanie obyvateľstva. Uvádza sa v Sargonových análoch, že presťahoval 27 290 ľudí, ktorých usadil v Mezopotámii a v Médii. Toto zajatie znamenalo koniec Izraelského severného kráľovstva a prakticky zmiznutie potomkov 10. severných kmeňov. Predpokladá sa, že časť z nich splynula s júdskymi zajatcami v čase babylonského zajatia a časť vytvorila židovskú diaspóru v babylónskej ríši.

      V tomto období v Júdsku vládol 16 rokov Jótam, syn malomocného Uzijáša. Počas celej svojej vlády mal bojové strety s Aramejcami, ktorí využívali slabosť jeho kráľovstva. Po ňom nastupuje 11. v poradí kráľ Achaz (Joachaz - Jahve uchopil a drží). Obdobie jeho vlády je poznačené silnejúcim tlakom zo strany asýrskej ríše, ktorej odvádzal daňové poplatky. Stal sa známym tým, že obetoval svojho syna (Biblia uvádza dokonca množné číslo) Molochovi. Tomuto pohanskému kultu bolo celkom prirodzené vykonávať ľudské obete prevedením cez oheň. Toto jeho modlárstvo privoláva Boží hnev v podobe obliehania Jeruzalema aramejským vojskom kráľa Resína. Achaz v tlaku požiadal o pomoc Tiglat Pilesara III., ktorému sa tým stal vazalom.

      Pre júdskeho kráľa Chizkijáša, syna Achazovho, má Biblia len samú chválu. Snažil sa vymaniť sa z područia Asýrskej ríše, vyčistil chrám, zničil rozličné pohanské kultové návršia a koly, ba dokonca roztĺkol i medeného hada, obnovil mnohé zabudnuté bohoslužby, medzi nimi i Paschu. V odboji proti asýrskej nadvláde stratil veľké územie a ostal mu len Jeruzalem a jeho bezprostredné okolie. Bol najvýznamnejším členom protiasýrskej koalície.

      Asýrčania proti nemu tiahli dvakrát. V druhej vojne dokonca obľahli Jeruzalem a snažili sa diplomatickou cesto, rečou najvyššieho kráľovského čašníka, odviesť od Chizkijáša jeho ľud. Chizkijáš je verným Jahveho služobníkom a v tejto ťažkej chvíli sa obracia na Hospodina. Ten mu posiela odkaz cez proroka Izajáša a uisťuje ho, že Boh zasiahne. Asýrčania vtedy odtiahli do boja proti egyptskému kráľovi , ale tým hrozba nepominula, pretože po porážke egyptského vojska sa asýrske jednotky opäť vrátili k Jeruzalemu, kde sa sám Sancheríb vystatoval svojou silou. Vtedy zasiahne Boh a podivuhodným spôsobom zmarí plány asýrskeho vládcu. Tábor Asýrčanov zachváti panika, ktorého dôvodom je možno mor, možno myši, ktoré rozožrali výstroj, a Sancheríb je prinútený od Jeruzalema odtiahnuť. Neskôr je zavraždený na posvätnom mieste v chráme boha Nisrocha vlastnými synmi.

      V ďalšom vyprávaní sa Biblia zmieňuje o nemoci kráľa Chizkijáša a o jeho modlitbe o uzdravenie, ktorú Hospodin vypočuje. Vtedy súčasne prichádza i ponuka zo strany Babylonu o spojenectvo, čo je zároveň tieň budúcej poroby. Izaiáš varuje kráľa pred týmto spojenectvom, ale kráľ síce uznáva prorokove dôvody ale praje si pokojnú vládu a to je varovaním pre budúcnosť.

      Po Chizkijášovi nastupuje jeho syn Menaše, ktorý síce vládol 55 rokov, ale bol v područí Asýrska, ktorého moc práve vtedy vrcholila. Bol poslušným poddaným a za jeho vlády síce krajina bohatla, ale duchovne upadala. Za jeho vlády sa nespomína jediné meno proroka, ba dokonca jeho modloslužba išla tak ďaleko, že dal zabíjať verných Jahveho, hovorí sa že dokonca u proroka Izajáša, ktorého rozrezali drevenou pílou. Jeho syn Amón pokračoval v jeho ceste. Avšak jeho vláda trvala len dva roky, keď bol zavraždený svojimi ministrami. Na trón nastúpil jeho osemročný syn Josijáš, za ktorého vládli jeho ministri. V tej dobe vystupuje prorok Sofonjáš, okolo roku 630 pred K. a jeho vystúpenie zásadne mení orientáciu kráľa, ktorý sa odvracia od cesty svojho otca a naväzuje na tradíciu svojho prapredka Dávida a všetko podriaďuje Jahvemu.

      Pri oprave chrámu je nájdená kniha zákona, pravdepodobne Deuteronómium, čo predznamená zásadnú reformu náboženského života Júdska. Kráľ dal odstrániť žrecov pohanských náboženstiev, zničiť kultové miesta ba i hroby tých, ktorí boli uctievači pohanských bohov. Vo svojom politickom úsilí využil rozpad Asýrskej ríše a pripojil k Jeruzalemu časť stratených území. Pravdepodobne chcel obnoviť rozsah ríše z Dávidovských čias. Prenikol až do oblasti svätyne Betelu, kde zničil všetko, čo súviselo s pohanskými kultmi a dal znesvätiť hroby všetkých izraelských kráľov, ktorí boli modloslužobníci, pričom ponechal len hrob Jerobeáma I. V Jeruzaleme a v celej svojej ríši zaviedol opäť sviatok Paschy.

      Roku 612 pred K. padlo Ninive pod tlakom Medov a Babylončanov. Nastáva nové rozpoloženie síl, ktorému však chce zabrániť egyptský faraón Necho II. ten tiahol na pomoc Asýrii ale do cesty sa mu postavil vojensky nepripravený kráľ Josijáš. Faraón ho varuje, ale v nasledujúcom boji je Josijáš smrteľne zranený a zomiera. Po ňom nastupuje mladší syn Joacház. Nevie sa prečo nenastúpil starší syn Eljakím. Usudzuje sa, že to bolo preto, lebo tí, ktorí ho dosadili na trón sa domnievali, že bude pokračovať v reforme svojho otca. On však ich očakávania nenaplnil. S tým však nebol spokojný Necho II. a dosadil na trón jeho staršieho brata Eljakíma, ktorému zmenil meno na Jojakím a bol veľmi vďačným vazalom a sluhom svojho chlebodarcu. V bitke pri Karkemišu roku 605 pred K. bola porazená koalícia Asýrska a Egypta synom babylonského vládcu Nabopolosara Nabuchodonozorom. Ten nemohol dokončiť svoje víťazné ťaženie, pretože sa musel vrátiť do svojej vlasti, aby uhájil svoje ambície na trón, keďže vtedy zomrel jeho otec. Po upevnení svojej pozície sa opäť vydal na ťaženie roku 601 pred K. a pokoril vzpurného kráľa Jojakíma. Ten počas tohto boja zomrel a na jeho miesto nastúpil jeho syn Jojakín, ktorý ale vládol len tri mesiace. S touto voľbou nebol spokojný prorok Jeremiáš, ktorý radil podriadiť sa Babylónu. Nabuchodonozor napokon porazil júdskeho kráľa a dosadil na trón jeho strýka Matanjáša (teda najmladšieho syna kráľa Josiáša), ktorému zmenil meno na Sidkijáš. Ten ale pod tlakom okolností neostal lojálny voči Babylonu a tak Nabuchodonozor opäť pritiahol pred Jeruzalem a spustošil ho. Kráľ musel pozerať na popravu svojich synov a napokon bol oslepený. Tisíce ľudí bolo odvlečených do zajatia a správcom spustošeného územia sa stal Gedaljáš, ktorý bol asi nejakým vysokým úradníkom na júdskom kráľovskom dvore. Tým bola ukončená vláda Dávidovskej dynastie a nastalo obdobie babylonského zajatia. Sídlo Gedaljáša bolo v meste Mispa. On síce zem skonsolidoval avšak z tejto rany sa už Júdske kráľovstvo nikdy nespamätalo.

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK