biblia

Biblia - Pokus o exegézu - Ezdráš

      Babylonské zajatie nie je pre Boží ľud len politickou katastrofou, ale i Božím súdom, ktorý ohlasovali proroci, a tak isto i návrat zo zajatia nie je len dôsledkom politických zmien v oblasti, ale je predovšetkým Božím zásahom a dôkazom Božej vernosti a moci. Oboje, zajatie i návrat, sú udalosti dokonale zapadajúce do Božích plánov. Zmienka o 70 rokoch nie je presný časový údaj, pretože tento čas ubehol od zborenia chrámu do začiatku jeho obnovy.

      Perzský kráľ Kýros nebol stúpencom politiky asimilácie podrobených národov, ale chcel upevniť svoju ríšu rešpektovaním politických, kultúrnych a náboženských práv a tradícií podrobených národov. Tento jeho výnos, ktorý prepúšťa Izrael zo zajatia je presne v jeho politickej línii. Výnos umožňuje návrat všetkým príslušníkom izraelskej pospolitosti, i keď to všetci nevyužili. Pri návrate im dokonca daroval zabavené chrámové predmety, ktoré si od neho prevzal ním menovaný miestodržiteľ Jeruzalema a okolia Šéšbasar.

      Každý sa vracia do svojho mesta, čím sa naznačuje náväznosť na zajatím prerušenú tradíciu. Navrátilci vedome naväzujú na tieto staré tradície, v ktorých vidia čistotu rodu a rodovej postupnosti. Navrátilci prichádzajú budovať chrám, náboženské stredisko Božieho ľudu a viditeľné znamenie Božej prítomnosti a priazne. Navrátilci pre seba používajú označenie Izrael, čím vedome chcú poukázať na novú anabázu, na nový exodus vyvoleného ľudu nie nepodobný tomu prvému z Egypta.

      Najväčší problém tejto anabázy nie je ani tak v prekážkach pri ceste do zasľúbenej krajiny ako to bolo v prvom exode, ale je pri stavbe chrámu, do ktorého sa navrátilci ihneď pustili.

      Na začiatku, kvôli náväznosti na zničený Šalamúnov chrám, na tom istom mieste ako pôvodne bol vybudovaný oltár, čo symbolizovalo ,položenie základného kameňa na pôvodných základoch.

      Starci ale plačú nad novým chrámom, pretože si pamätali slávu toho predošlého, ale toto nemožno chápať ako smútok nad zašlou slávou, ktorá je nenávratne preč, ale skôr ako naliehavé uvedomenie si ľútosti nad hriechom otcov, nad odstúpením od Boha a zároveň uznaním svojej závislosti na Bohu.

      Taktiež nadšenie, ktoré prepuklo pri návrate r. 538 BC nestačilo na dokončenie začatého diela. Stavba chrámu sa prerušila taktiež i pre nové nepokoje, ktoré vypukli medzi perzským kráľom Kambýsom a Egypťanmi, až za kráľa Dareia mohla stavba pokračovať. Na tejto stavbe sa však chceli podieľať i obyvatelia samárskej oblasti, čo boli potomci rôznych národov, ktoré tam presídlil asýrsky kráľ Sargon II. a zrejme sa zmiešali s pôvodným izraelským obyvateľstvom, ktoré sa v čase babylonského zajatia nevysťahovalo zo svojich obydlí. Títo novoosídlenci sú vlastne predkami dnešných Samaritánov, ktorí uznávajú len 5 kníh Mojžišových a neprijali Dávidovskú tradíciu. Sú nazývaní ľud zeme a pre ich polopohanské zvyky ich navrátilci neprijímajú medzi seba, čo v Ježišových časoch vyústilo až k vzájomnej nenávisti a nevraživosti. Samozrejme toto viedlo k vzájomným sporom a prekážkam pri stavbe chrámu a dokonca do tohto sporu je zatiahnutý i samotný perzský vládca Artaxerxes I., ktorý nariaďuje zastaviť stavbu Jeruzalema. Stavba chrámu i mesta pokračuje až pri angažovaní sa prorokov Ageusa a Zachariáša, ktorí presvedčili kráľa o nutnosti dielo dokončiť. Politickým vodcom ľudu je v tom čase Zorobábel a duchovný vodca je Ješua. Júdsko vtedy patrilo do správneho celku 5. satrapie perzského kráľovstva a spravoval ho miestodržiteľ Tatenaj, ktorý, ako ukazuje text Biblie, bol striktne nezaujatý v otázke sporu okolo stavby chrámu a mesta. Perzská ríša sa tu javí ako vyspelý a spravodlivý štátny útvar, ktorý sa snaží o určité princípy demokracie vo vlastnej správe.

      O chráme a jeho vzhľade vieme len veľmi málo. Určite bol menej honosný ako jeho predchodca , čo taktiež vidieť aj na počte obetovaných zvierat pri jeho posviacke. Šalamún dal zabiť 142.000 zvierat a pri posviacke druhého chrámu zabili len 700 ks. Napriek tomu je tento akt chápaný ako výrazná náboženská obnova Božieho ľudu, pripodobňovaná náboženskej reforme Chizkijášovej a Josiášovej. Obetovaním baránka a obnovou Pesachu sa naznačuje, že sa minuli dni poroby a začalo obdobie nového náboženského života.

      Tu sa taktiež po prvý krát stretáme s postavou kňaza Ezdráša, ktorý prichádza do Jeruzalema v roku 458 BC so skupinou navrátilcov., ktorým nie je len vodcom, ale je označovaný ako znalec Zákona. Znalci Zákona sú novou vrstvou izraelskej spoločnosti, ktorá sa vyvinula vďaka zajatiu. Keďže Židia nemali obetné miesto - chrám, sústredili svoju pozornosť na Bibliu. V čase babylonského zajatia sa redigovali všetky texty Biblie, usporiadali sa do dnešnej podoby. Vylúčilo sa to, čo odporovalo duchu Biblie a zachovalo sa všetko, čo súviselo s tradíciou úcty živého Boha. Tí, ktorí sa na tom podieľali boli poväčšine príslušníci kňazskej a levitskej triedy a postupne sa z nich stali už spomínaní znalci Zákona, v Ježišových časoch nazývaní tiež zákonníci.

      Úlohou Ezdráša, ktorý má na to poverenie od kráľa, je podriadiť ľud Zákonu. Top sa malo diať vyučovaním Zákona a vypracovaním zákonných noriem pre život navrátilcov, ktoré budú odvodené od Mojžišovského zákona. S Ezdrášom samozrejme prišli i iní kňazi, ktorí mali taktiež za úlohu presadiť v živote Júdska tento postoj.

      Asi hlavnou náplňou a zrejme jednou z priorít zavedenia nového zákona je manželská očista, teda odstránenie zmiešaných manželstiev. Ezdráš je hlboko rozrušený stavom, ktorý panoval v Júdsku a začína pôst a modlitby k Bohu o zmenu stavu. Jeho modlitba je úpenlivou prosbou o milosť a odpustenie. Jeho modlitba neostala bez odozvy zo strany Boha. Nastupuje radikálna obnova a očista, ktorá je miestami dosť krutá, ale zrejme to si vyžadovala daná situácia, ktorá priviedla i samotného Ezdráša k hlbokému zármutku. Dôsledok očisty bolo upevnenie jednoty ľudu a silná náboženská reforma.

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK