biblia

Biblia - Pokus o exegézu - 1.Makabejská

      Dej knihy sa odohráva na pozadí historických udalostí v rokoch 176-134 pred Kr. a opisuje slávny rod makabejský v boji proti gréckym Seleukovcom, vládcom Sýrie. Druhá Makabejská prekrýva dej prvej a opisuje udalosti v rokoch 175-161 pred Kr. pričom nesleduje udalosti z historického pohľadu ale vyzbrojuje svoj opis popisom rozličných Božích zásahov a zázrakov v prospech Božieho ľudu.

      Po smrti veľkého dobyvateľa Alexandra Veľkého (r. 323 pred Kr. v Babylóne), sa otvorili dvere gréckej kultúre v Oriente. Veľká ríša sa rozdelila medzi jednotlivých Alexandrových generálov a Palestína pripadla egyptským Ptolemaiovcom. V roku 198 pred Kr. prešla pod nadvládu sýrskych Seleukovcov, ktorí na seba strhli najväčší podiel na moci na obrovskej ríši Alexandra. Ich ríša siahala od Sýrie až po Indiu. Ich kultúrne a národnostne rôznorodá ríša potrebovala sa skonsolidovať a tak Seleukoci usúdili, že k tomu je potrebná helenizácia kultúr pôvodných národov. Zvlášť radikálne v tom postupoval Antiochos Epifanes IV. (175-164 BC), ktorý ale narazil na tvrdý odpor Židov, keď chcel znesvätiť jeruzalemský chrám postavením sochy Dia  na chrámovom nádvorí a ďalšími protižidovskými zásahmi. Toto vyvolalo veľký odpor a partizáni vedení Júdom Makabejským ( kladivo) začali boj za znovunadobudnutie očisty chrámu, čo sa podarilo v roku 164 BC. Po smrti Júdu sa ujal velenia židovských oddielov jeho brat Jonatán (160-143 BC), ktorý sa stal veľkňazom v r. 153 BC. Po jeho zavraždení nastupuje ďalší brat Šimeon (143-135 BC), ktorý sa stal v r. 141 BC dedičným veľkňazom a za jeho vlády Júdsko bolo oslobodené a jeho nasledovníci priviedli Júdsko k čiastočnej nezávislosti, ba dokonca až k politickej nadvláde nad okolím ich krajiny ( Edom a Samária) zvlášť za vlády Jochannána Hyrkána (135-104 BC).

      Úvodom k 1Mask sa dozvedáme o vláde Alexandra, ktorého nástup k moci znamenal totálny prevrat v histórii Orientu, ktorý je predstavený ako pyšný a spupný vládca zomierajúci na následky svojho života v roku 323 BC. K definitívnemu rozdeleniu ríše však dochádza až v roku 301 BC po porážke Antigona Kyklopa, ktorý chcel udržať ríšu v celku. Z dedičov veľkej Alexandrovej ríše sú najdôležitejší Egyptský Ptolemaiovci a Sýrsky Seleukovci. Pisateľ po tomto úvode bezprostredne prechádza na hriešny výhonok Seleukovcov kráľa Antiochusa IV.Epifanesa, ktorý nastupuje na trón roku 175BC a hneď pri svojom nástupe dáva všetkým najavo, že chce všetky národy helenizovať. Vo svojej túžbe po moci podnikol výpravu proti egyptskému panovníkovi Ptolemaiovi VI. Filometerovi roku 169BC. Pri návrate späť z tejto úspešnej výpravy vydrancoval Jeruzalem a ukradol i všetky chrámové poklady.

      O rok neskôr vyslal Antiochus do Jeruzalema svojho výbercu daní Apoloniusa, ktorý využil sobotný kľud a napadol bezbranných ľudí a spôsobil krvavé jatky v meste, ktoré napokon vydrancovali a ľudí z neho odvliekli. Zakrátko nato zakázal kráľ židom byť odlišnými od ostatných národov a v menne jednoty dal postaviť sochu boha Dia v jeruzalemskom chráme. Pritom nastalo veľké prenasledovanie verných Jahveho. Na záver tohto prenasledovania je opísané vystúpenie kňaza Matatiáša (dar Jahveho), ktorý odmietol obetovať pohanským bohom a sám zabil istého žida, ktorý obetovať chcel a zároveň zabil i kráľovho sluhu, ktorý nútil židov k obetám. Tým začala národná vzbura proti Grékom. Matatiáš mal 5 synov, z ktorých je najznámejší Júda prezývaný aj Makabejský (Kladivo), druhým bol Jochannán prezývaný Miláčik, tretím Šimon Thassi (význam prezývky je nám nejasný) a ďalší sú Jochannan Gaddí (šťastie) a Eleazar Auaran(prebudený). Vzbúrenci sa ukryli v horách Júdskej púšte odkiaľ započali svoju partizánsku vojnu. Veľmi skoro vzniklo pomerne veľké vojsko asi 6000 mužov, ale zároveň Matatiáš zomiera a ako jeho predchodcovia Jakub alebo Mojžiš povoláva svojich synov aby ich poučil o ich vernosti k Bohu. Ustanovuje za veliteľa Júdu a za jeho poradcu Šimeona.

      Júda sa odvážne postaví na čelo vzbúrencov a zaznamená prvý veľký úspech, keď porazí Apolóna v Jeruzaleme a neskôr i vojvodcu Seróna, ktorého prenasledoval až do filištínskych krajov. O tomto sa dozvedel kráľ a tak postavil veľké vojsko, avšak v pokladni nebolo dosť prostriedkov na financovanie, tak ustanovil Lysiása za svojho správcu, dal mu polovicu armády s príkazom zlikvidovať Júdsko a sám vyrazil na výpravu do Perzie s úmyslom naplniť prázdnu pokladnicu. Písal sa rok 165BC. Lysiáš nečakal a zhromaždil veľké vojsko v domnienke rýchleho víťazstva. Júda so svojimi vernými sa ocitol v neľahkom postavení., proti nemu stála ohromná presila, ale on sa vybral so svojimi mužmi do Mispy, kde sa snažili pripraviť duchovne na boj. Tu je prvýkrát doložené, že Izraeliti si pýtali od Boha odpoveď skrze písaný text Biblie. Ich dôvera narástla na takú mieru, že dokázali využiť chyby nepriateľa porazili vojsko sýrskeho vojvodu Gorgiasa. Lysiáš sa rozzúril po správe, že jeho vojvoda bol na hlavu porazený a v hneve zvolal vojsko s úmyslom zničiť Júdu. Júda opäť najskôr prosil Boha o silu a výsledok bitky bol pre Lysiáša zdrvujúci a on bol na hlavu porazený. Po porážke odtiahol do Antiochie a začal vyjednávať so židmi o podmienkach mieru, pričom ale znova zbieral nové vojsko.

      Pre Júdu a jeho verných nastal ale čas na vyčistenie chrámu a obnovu obradov, ktoré boli zastavené. Chrám bol slávnostne posvätený roku 164 BC v decembri. Radosť z posvätenia chrámu ale netrvala dlho, lebo nastúpili drobné ale nepríjemné šarvátky s Edomitmi a Amóncami. Na samotného Júdu si títo netrúfli, ale o to viac masakrovali židov žijúcich mimo bezpečnú oblasť Jeruzalema. Preto Júda poslal do Galileje brata Šimeona s 3000 mužmi a sám s Jonatánom a 8000 mužmi zaútočil na Gileád. Šimeon porazil svojich nepriateľov a tak isto sa darilo Júdovi, ktorý medzitým i porazil veľmi veľké vojsko Timothesosa. Po víťazstve Júda zhromaždil všetkých židov, podobne ako Šimeon, aby ich odviedol do Júdska. Medzitým ale Jozef a Azarjáš, ktorých zanechal Júda ako veliteľov záložných síl v Júdsku, napriek Júdovmu zákazu, vytiahli do boja proti Edomitom, ale boli porazení. Júda musel nanovo dobýjať už predtým oslobodené územie.

      V tom čase kráľ Antioch IV sa dozvedel na svojej výprave v Perzii o pre neho nemilých udalostiach v Júdsku. To ho veľmi rozhnevalo, a zároveň pocítil, že sa blíži jeho koniec. Zomrel v roku 164BC ale skôr ako bol posvätený jeruzalemský chrám, asi niekedy na jar. Po ňom na trón nastúpil jeho maloletý syn Antiochos V., ktorý vládol asi dva roky a bol zavraždený. Avšak ešte stačil pritiahnuť s vojskom k Betsúru a obliehať ho, ktoré sa mu poddalo. Pokračoval smerom k Jeruzalemu, ktorý taktiež sa poddal pre nedostatok potravín. Medzitým prišlo i vojsko Antiochia IV. vedené Filipom a obsadilo Antiochiu, čo bola jasná vzbura. Antiochos V. poslúchol radu Lysiáša a uzavrel mier so židmi s tým, že môžu ďalej žiť podľa svojich zvykov. Hneď nato sa poponáhľal oslobodiť Antiochiu a porazil Filipa. Medzitým ale utiekol z rímskeho zajatia Demetrios, ktorý úspešne vystúpil na fenickom pobreží v Tripolise. Vyhlásil sa za kráľa s prídavkom I. Sotér (Spasiteľ) a Rimania ho uznali za kráľa. Na jeho stranu sa taktiež pridali i náčelníci vojska Antiochia a uskutočnili palácový prevrat. Lysiáš a Antiochos IV. boli zabití a tak Demetriovi nestálo nič v ceste na trón. Avšak bol tu Júda a jeho židovská obranná vojna. Okolo Demetria sa začali zhromažďovať rozliční odpadlíci a prospechári (napr. Eljakim, ktorý sa chcel stať veľkňazom). Ten s pomocou kráľa Bakchídu obsadil svoj veľkňazský úrad, čo sa nezaobišlo bez krviprelievania a zároveň požiadal kráľa, aby zakročil proti Júdovi. Ten vyslal vojvodu Niaknora aby tak učinil.. Júda sa opäť spoľahol na Boha a v modlitbe hľadal silu pre nastávajúci boj, ktorý sa uskutočnil koncom marca roku 160 BC. Nikanor v tomto boji padol ako prvý a jeho vojsko sa rozpŕchlo.

      V tej dobe sa priniesli do uší Júdu správy o nastupujúcej sláve Ríma. Júda si správy o demokratickom zmýšľaní Ríma a iných veciach asi Rimanov zidealizoval a podľahol tomuto sebaklamu. A tak v roku 163BC vysiela posolstvo k Rímu s návrhom uzavrieť spojenecký pakt. Text zmluvy Rimania uznali a zároveň nariadili kráľovi Demetriovi I, aby nič proti židom nepodnikal, inak v budúcnosti pocíti ich päsť.

      Demetrios, ktorý sa dozvedel o smrti svojho vojvodu Nikanora vyslal proti židom Bakchídu, ktorý má zdrcujúciu presilu vojska oproti Júdovi. Júda napriek tomu, že väčšina vojska sa mu rozpŕchla nedal sa odradiť od bitky a úspešne si viedol až do chvíle, kedy ho zozadu napadli nepriateľské početnejšie sily a zabili hop. Jeho bratia Šimeon a Jonatán vzali jeho mŕtvolu a pochovali ju v otcovom hrobe.

      Smrť Júdu využili všetci, ktorí sa predtým báli ukazovať na verejnosti a začali opäť kolaborovať s Grékmi. Pre Judových priateľov to bol dôvod na opätovné zhromaždenie a vyvolenie si Júdovho nástupcu. Jednoznačne sa ním stal Jonatán.

      Medzitým lúpežný kmeň zradil dôveru, ktorú do neho vkladali Jonatán a Šimeon a zabili a okradli i brata Jochannána. Bratia nelenili a a pomstili preliatu krv ich brata.

      Medzitým po krátkom boji s Bakchídom museli Jonatána Šimeon utiecť z Júdska. Bakchidovi to stačilo a začal opevňovať jednotlivé Júdske mestá a do Jeruzalema dal priviesť synov jednotlivých židovských predákov ako rukojemníkov. Veľkňaz Alkimos dal zbúrať múr, ktorý oddeľoval nádvorie židov od nádvoria pohanov, ale stihol ho trest v podobe mŕtvice.. Táto jeho smrť opäť posilnila postavenie Jonatána a tak začali opätovné prípravy na boj. Bakchides utrpel porážku vďaka odvážnym výpadom Šimeona a z krajiny odtiahol.

      V rokoch 153-152BC sa náhle vynoril muž, ktorý sa vydával za Antiocha IV. Epifana, ktorý v skutočnosti sa volal Alexander Balasa. Tento dobrodruh dobyl mesto Ptolemaidu a poslal Jonatánovi list, v ktorom ho menuje veľkňazom. Podobne urobil i Demetrios I a ponúkol Jonatánovi dosť výhodné podmienky mieru. Jonatán využil túto situáciu a stal sa veľkňazom. Úradu sa ujal r. 152 BC na sviatok stánkov.

      Medzitým sa strhla bitka medzi Demetriom a Alexandrom, v ktorej Demetrius padol. Alexander sa oženil s dcérou egyptského vládcu Ptolemaia VI. Filometra.

      R. 147 BC sa z Kréty ale vrátil syn Demetria, ktorý sa nazýval Demetrios II. Nikátor, ktorý začal uskutočňovať rovnakú politiku voči židom ako jeho otec. Ale bitku, ktorú vyvolal s Jonatánom hanebne pri meste Ašdód prehral. Ptolemaios v snahe využiť spory v Sýrii sa rozhodol zabrať kráľovstvo svojho zaťa Alexandra a odobrať mu svoju dcéru, ktorú mu dal predtým za manželku. V bitke Alexander prehral a uchýlil sa do exilu, kde ho ale arabský náčelník v snahe zapáčiť sa Ptolemaiovi dal zabiť a hlavu poslal faraónovi. Ten však v boji utrpel ťažké zranenie a o tri dni na to zomrel. Tým sa r. 145 BC uvolnila cesta na trón pre Demetria II.

      Jonatán sa snažil využiť túto politickú situáciu, čo sa mu aj podarilo a bol Demetriom II. uznaný za veľkňaza. Medzitým nastal v krajine pomerne dlhý mier, ale ten bol narušený istotou Demetria II. že mu nič nehrozí a tak opäť nastolil staré poriadky. Situácia sa ale radikálne zmenila, pretože sa objavil na scéne právoplatný dedič trónu, ktorým bol Antiochus VI. syn Alexandra Balasa. Jonatán s ním nadviazal spojenectvo a zároveň sa obnovilo i spojenectvo s Rímom a taktiež i so Spartou.

      Všetko sa schyľovalo k novým bojom. Ale k naplánovanej bitke nedošlo kvôli taktickým manévrom oboch vojsk. Jonatán porazil arabských spojencov kráľa Demetria II. Tryfón, ten, ktorý uviedol na trón Antiocha VI. sám zatúžil po moci a tróne a dal zajať Jonatána o ktorom predpokladal, že mu v tom bude chcieť zabrániť. Tryfón si myslel, že má vyhrané, ale júdskych vojsk sa ujal ako veliteľ Šimeon. Tryfón dal zavraždiť Jonatána a to nezostalo utajené Šimeonovi, ktorý jeho pozostatky pochoval v rodinnej hrobke. Tryfón potom dal zavraždiť Antiocha VI. a sám sa chopil moci. Medzitým Šimeon sa spojil s Demetriom II. a uzavreli mier, ktorým sa ukončilo obdobie pohanskej nadvlády nad Jeruzalemom. Šimeon sa stáva veľkňazom a vládcom židov v r. 142BC.

      Demetrios II. medzitým v rokoch 141-140BC prehral bitku s médskymi Partmi a bol poslaný do vyhnanstva. Šimeon zabezpečil tak mier pre svoju krajinu, ktorej stabilita a prosperita sa zväčšovali.. bolo obnovené "priateľstvo s Rímom" a rovnako i zo Sparty, ktorý ho uznali za vládcu.

      Náhle sa však vynára opäť ďalší kandidát na trón a tým je starší syn Demetria I. Antiochus VII. Sidetes, ktorý keď sa dozvedel o vyhnanstve svojho brata Demetria II. začal uplatňovať svoje práva na trón a chcel vypudiť uchvatiteľa Tryfóna. Uzavrel zmluvu so Šimeonom ale neskôr ju nedodržal. Keď v bitke prešla na jeho stranu väčšina Tryfónovej armády chcel sa vyporiadať i so Šimeónom. Vtedy prišla konečne odpoveď z Ríma, ktorý nariadzoval všetkým kráľom tejto oblasti aby sa podriadili ich diktátu, pretože Rím sa považoval za pána Blízkeho východu. Rím zakázal vojnu so židmi. Antiochus VII. rozviazal zmluvu so Šimeonom a uskutočnil vojenskú výpravu. Tou poveril akéhosi Kendebaiosa a sám pokračoval v prenasledovaní Tryfóna. Kendebaios bol Šimeonovými synmi Jochannánom (Jánom Hyrkánom) a Júdom porazení. Medzitým však sám Šimeon bol zavraždený svojím zaťom Ptolemaiom v Jerichu. S ním boli zavraždení i synovia Júda a Matatijáš. Zostal len Ján Hyrkán, ktorý ale dal Ptolemaia zabiť a sám sa ujal veľkňazského úradu a vlády nad Júdskom. Vládol v rokoch 135-104 BC. Ním sa začína dynastia Hasmodejovcov, ktorých vládu neslávne ukončili poslední z nich, ktorými boli Hyrkán II. a Aristobul II, ktorí sa preli o kráľovskú a veľkňazskú korunu. Spor rozriešil r. 63 BC Pompeius, tým že Palestínu podriadil priamej správe Ríma. Po Jánovi Hyrkánovi nastúpil na trón jeho syn Aristobulos I. a za vlády jeho syna Alexandra Jannaia dosiahla krajina najväčšieho územného rozmachu.

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK