biblia

Biblia - Pokus o exegézu - Jób

      Základným problémom knihy Jób je otázka utrpenia. Tento problém zamestnáva človeka všetkých dôb a časov; kniha Jób ho osvetľuje z hľadiska viery v Jahveho.

      Na postave Jóba ukazuje autor knihy, že odpoveď na otázku utrpenia sa nedá získať bez urputného zápasu viery. Jób vedie tento zápas na niekoľkých frontoch: Jednak proti osočujúcej zištnej viere, ktorá službu Bohu podmieňuje bohatým Božím obdarovaním (satan); inak je lepšie Bohu zlorečiť a umrieť (Jóbova žena). Jednak proti poňatiu utrpenia ako trestu za zvláštnu osobnú vinu, ktoré z troch rôznych pozícií hája traja Jóbovi priatelia.

      Autor sa snažil vystihnúť jedinečnosť Jóbovho zápasu viery, ktorým sa Jób musel prebojovať cez chvíle najhlbšieho zúfalstva k novým nádejam, od zdôraznenia vlastnej spravodlivosti až k pokornému zmĺknutiu pred Bohom. Obrazy sa striedajú, námety sa vracajú, slová sa opakujú. Zdanlivo sa dej točí bez postupu dookola, ale v skutočnosti ide o vyobrazenie psychologicky neobyčajne prenikavo premyslené, ukazujúce, ako zápas viery nemožno vybojovať jednorázovo a raz navždy.

      Cez všetky pochybnosti a bolesti, ktoré sa znovu a znovu vracajú a pôsobia, že niekedy klesá až do priepasti zúfalstva, sa Jób húževnato snaží držať spoločenstva s Bohom. Nepochybuje o Božej moci a dobrote i zvrchovanosti. Nadobúda presvedčenie, že ani smrť natrvalo neodlúči človeka od Boha. Hrob môže byť len dočasným úkrytom, v ktorom Všemohúci svojho verného ukryje a zachová pre život. Jahve je Boh živý a teda Bohom živých; smrť nemá posledné slovo. Bo h je schopný svojho služobníka vyrvať z jej drápov. Jób sa postupne odpútava od všetkých pozemských nádejí a nachádza tým pevnejšie útočište v Bohu. Dospieva k nezvratnej istote, že v Bohu má svedka svojej spravodlivosti a zástancu pohotového ho vykúpiť. Čo záleží na ľudskom nepochopení a osočovaní? Boh dopomôže pravde k víťazstvu. Jóba temnoty nepohltia, pretože ho Jahve neopustil; nezachvátia ho hrôzy smrti, ale uvidí Boha.

      Kniha Jób odmieta chápať utrpenie iba ako trest za zvláštnu osobnú vinu; vidí ho vo vzťahu k všeobecnej vine padlého stvorenia a ukazuje cestu záchrany. Postava Jóbova tu nadobúda až črty kristovské. Zástupnosť Jóbových modlitieb a obetí nutne vedie k otázke, či i jeho utrpenie nemalo zástupný charakter. Námietku, že Jób o tom sám nič nevedel a že sa proti svojmu údelu búril, je treba odmietnuť. Jób prijímal Boha práve v duchu starozákonnom tak osobne a bezprostredne, že s ním hovoril takmer ako rovný s rovným, prel sa s ním, žiadal od neho vysvetlenie, uplatňoval svoje stanovisko, ale jeho zápas pritom zostal zápasom jakubovským. Zostával v ňom opustený a so svojou bolesťou, vystavený nepochopeniu tých, ktorí sa predtým vydávali za jeho priateľov; držal sa však verne Boha, i keď mu nerozumel. Vo svojej opustenosti je blízky ako dávidovskému žalmistovi, tak aj Synovi Dávidovmu v evanjeliách.

      Hlavné postavy drámy nestoja na tej istej duchovnej rovine. To je vec, ktorá sa doposiaľ vo všeobecnosti prehliada. Kniha sama vo svojom závere zaznamenáva Boží súd nad všetkými, ale jediný Jób je z tohto súdu vyňatý a je poverený samotným Jahvem, aby sa za druhých modlil.

      Už pri zbežnom posúdení celej drámy možno vysloviť predbežný názor, že Jób, napriek tomu, že sa s Bohom prie a nerozumie mu, práve svojím neochvejným ľpením na bohu vystupuje ako predstaviteľ čistej viery v Jahveho. Vo svojom zúfalstve klesá, ale viera ho vždy znovu zdvíha a dáva mu nakoniec zvíťaziť.

      Sám Hospodin vydáva Jóbovi svedectvo, že to je muž bezúhonný a priamy, bojí sa Boha a vystríha sa zlého. S prvou dvojicou výrazov, bezúhonný a priamy sa stretávame tiež v dvoch dávidovských žalmoch (Ž 25 a 37).

      Žalmista v nich prechádza utrpením, v ktorom sa blíži až k bránam podsvetia, je opustený a posmievaný, ale Boh ho vyslobodí a poverí novými úlohami.

      Druhá dvojica (Božia bázeň a vystríhanie sa zlého) patria v neskoršej múdroslovnej literatúre k charakteristike muža múdreho.

      O Jóbovi sa tiež dozvedáme, že predčil všetkých synov dávnoveku. Spravidla sa však predpokladá synov východu s odvolaním sa na to, že východné národy boli preslávené svojou múdrosťou.

      Nejaká stará povesť o spravodlivom Jóbovi je nám bližšie neznáma a je len letmo zmienená v Ez 14,14 a 20, kde je Jób prirovnaný k Noemu.

      Ak je nakoniec Jób poverený aby sa modlil za svojich priateľov, dostávajú sa do pravého svetla i obete, ktoré Jób prinášal pravidelne za svojich synov po ich podivných hodokvasoch, ku ktorým zvádzali i svoje sestry. Nešlo tu len o záujem starostlivého otca, ale o zástupné obety, otvárajúce výhľad až k poslednej obeti na Golgote.

      Zástupné obety sa menia vo vykupiteľský zápas, ktorým je premožené podsvetie a zlomené panstvo chaosu a smrti. Odtiaľto je možné plne vystihnúť i rôzne zmienky o smrti a podsvetí v knihe Jób. Nezáleží na tom, že v súvislosti s nimi počujeme iba o zúfalom zápase ako o zástupnom. Jób je postava kristovská, starozákonný svedok Kristov.

      Významné miesto v Jóbovom zápase zaujímajú mytologické motívy, ktoré ukazujú na nadosobný a nadčasový dosah jeho utrpenia. V Jóbovom utrpení nie je súdený len on ako jedinec, ale ako predstaviteľ celého ľudského pokolenia. Nie je súdený človek, ale vzbura proti Bohu; je súdené zlo. Na Jóbovi akoby ľpel hriech sveta.

      Jóbovi priatelia sú typickými predstaviteľmi zákonníckej zbožnosti zakotvenej v bežnej múdrosti tohto sveta: čo kto zaseje, to aj zožne. Rozhovor Jóba s priateľmi prebiehal v troch kolách, pričom nedošlo k zblíženiu pozícií. Ba práve naopak, tretie kolo ostáva nedokončené, nemá cenu ďalej sa opakovať. Obidve roviny, na ktorých stáli Jób a jeho priatelia, sa nestretávajú.

      V prvom kole rozhovorov vykazuje každý z Jóbových priateľov svoju osobitnú tvár. Elifaz Témanský sa dovoláva akéhosi tajného videnia, Bildad Šúchský sa opiera o múdrosť otcov, Sofar Naamatský nehľadá žiadnu autoritu, ktorou by svoj prejav podoprel. V ďalších kolách sa rozdiely rýchlo stierajú a ukáže sa, že v podstate stoja na tej istej rovine, avšak inej akou je rovina Jóbova.

      Elifaz Témanský vo svojom prvom vystúpení pôsobí dojmom muža vážneho a skúseného, ktorý k Jóbovi pristupuje s otcovskou snahou pomôcť Jóbovi. Je sveta znalý. Počíta s Bohom, ale stačí zamyslieť sa trochu nad jeho slovami a poznáme, že Boh , o ktorom hovorí, je mŕtvy boh, spútaný predpismi zákona a že v skutočnosti strojcom svojho šťastia je vlastne človek sám.

      Bildad Šúchsky je ďalší predstaviteľ múdrosti. Jeho múdrosť je múdrosťou predpotopných patriarchov, ktorí pre svoj vysoký vek ďaleko prevyšovali prítomné pokolenie. Boldad síce hovorí o Bohu, ale ďaleko viac uznáva ako autoritu múdrosť otcov.

      Sófar Náamatský ako posledný z trojice priateľov, je pre typicky neslušné chovanie považovaný za najmladšieho z nich a preto i za najprudšieho. Jób je pre neho pokrytecký hriešnik, ktorý pred ľuďmi svoje neresti dokonale ukryl a teraz ho Boh z nich usvedčil a tak za ne musí pykať.

      Všetci traja majú svoje mená nejakým spôsobom spojené s krajinou Edom, ktorá je vlastne synonymom zla a protivníka Izraela.

      Medzi nimi a ich stanoviskami nie je možný zmier. Obe rozvášnené strany, ktoré už neboli schopné spolu hovoriť vecne, privádza k mlčaniu muž s vyznavačským menom Elihu (Bohom je On). Zasahuje naraz, napriek tomu, že o ňom dovtedy nebola reč, ale z jeho slov vysvitá, že bol celému rozhovoru Jóba s priateľmi prítomný. Svojim vstupom pripraví vstup Jahveho, ktorým Jóbova dráma končí.

      Jób a jeho priatelia sa vo svojich rečiach často uchyľujú k obrazom a obratom zobratých z kultu Izraela a liturgie izraelskej bohoslužby. Dej knihy nás teda uvádza do skutočnosti Izraela, i keď sa toto meno v celej knihe vôbec nevyskytuje . Jóbov zápas je zápasom viery o milostivého Boha, ako ho poznával Izrael v jeho dielach. Je to zápas o Božiu slávu a o dosvedčení jeho cti a zvrchovanosti skrze vieru, ktorá je pravým, bezvýhradným a ničím nepodmieneným spoľahnutím sa na Boha a jeho milosrdenstvo.

      Titul knihy nesie meno hlavnej postavy drámy, nie autora; ten nám je neznámy. Jób je v SZ menovaný ešte v proroctve Ezechielovom, kde sa objavuje v spoločenstve Noema a Saniela (Ez 14,14-20)

      Jóba možno ťažko časovo zaradiť. Kniha nesie jeho meno, a dej je zasadený do záhadnej krajiny Ús, teda do prostredia, ktoré žiadnym spôsobom nepripomína zasľúbenú zem. Nie je tu zmienka o kráľovi, o Jeruzaleme, o chráme, ba pastiersky spôsob života akoby odkazoval na pradávne časy Izraela. Jób nemá uvedený žiadny rodokmeň, čím sa usudzuje o jeho nežidovskom pôvode, ba jeho priatelia sa zdajú byť cudzincami, asi edomitami. Teda nevieme presne kde a kedy táto kniha vznikla. V babylonskom talmude sa spomína, že ...Mojžiš napísal svoju knihu a príbehy Baleámove a Jóbove..." z čoho usudzovali židovský rabíni, že kniha vznikla v praotcovskom období, teda okolo roku 1500 BC.

      Modernejší autori knihu datujú do obdobia kráľa Šalamúna. Iní zasa tvrdia, že vznikla v 7. storočí pred Kristom.

      V konečnom dôsledku nie je vôbec dôležité, kedy vznikla, ale čo nám odkazuje. Ako sme si povedali, je to kniha, ktorá mám byť posilou pre tých, ktorí sa dostanú do ťažkostí a trampôt, pričom si majú uvedomiť, že všetky ťažkosti a kríže sú len prechodného charakteru a majú nám priniesť posilu, nie záhubu.

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK