biblia

Biblia - Pokus o exegézu - DEUTEROIZAIÁŠ

      Druhá polovica 6. storočia BC je politicky charakteristická rýchlym vzostupom Peržanov a Médov, ktorí ohrozujú Babylon. Júdski exulanti v Babylone očakávajú s obavami, čo im prinesie budúcnosť. V tejto napätej dobe vystupuje okolo roku 550 BC prorok, ktorý vlieva nádej. Nevieme jeho meno, ale keďže jeho slová sú obsahom knihy Izaiáš 40 - 55 kapitoly, je nazývaný Deuteroizaiášom.

      Jeho slová sú naozaj radostnou zvesťou, ktorá teší a oslobodzuje. Nehovorí o sebe ani o víziách, neobracia sa k žiadnej skupine, ale hlása celému ľudu a teda aj každému jednotlivcovi spásu, ktorá plynie z Božej lásky.

      Hovorí o ukončení exilu, o znovu vybudovaní zničeného Jeruzalemu, ktorý má byť poslom radosti a jasotu. Zvrat je taký istý, že prorok o ňom hovorí už ako o prítomnom. Tieto prísľuby sa aj napĺňajú v čase, keď Kýros vtiahne do Babylonu r. 539 BC ako víťaz a navracia slobodu Izraelu i s jeho kultovými predmetmi, ktoré im boli ukradnuté.

      Boh zhromaždí svoj ľud zo zajatia, tak ako pred rokmi z Egypta. I teraz ich vedie do zasľúbenej zeme, do Jeruzalema.

      V knihe Deuteroizaiáša sa nachádzajú 4 texty, ktoré sú nazývané piesňami o Božom služobníkovi (Iz 42,1-7; 49,1-9; 50,4-9; 52,13-53,12). Predstavujú pravdepodobne samostatnú textovú vsuvku, ktorá bola do knihy zabudovaná dodatočne, pretože nesúvisí, alebo len okrajovo, s predchádzajúcim textom o vyslobodení z Babylonského zajatia. Tieto texty nás nútia zamyslieť sa nad tým, kto je Boží služobník.

      V prvej piesni sa hovorí o vyvolení Božieho služobníka, ktorý dostal jeho (Božieho) ducha, aby všetkým národom hlásal právo.

     Druhá pieseň hovorí o predurčení Božieho služobníka, ktorý bol povolaný už v matkinom lone, aby sa stal svetlom národov, teda Božia spása prestúpi celý svet.

      Tretia pieseň hovorí o služobníkovi ako o pravom učeníkovi, ktorý bez odporu prijíma zlé zaobchádzanie. Bez výčitiek, bez vyprosovania trestu pre svojich trýzniteľov prijíma utrpenie, akoby si ho zaslúžil.

      Štvrtá pieseň patrí k najúžasnejším a teologicky najdôležitejším textom izraelských prorokov. Boží služobník je tu vykreslený ako muž bolesti, ktorý je tak strýznený, že sa ani nepodobá človeku (Iz 53,4-10).

      Na žiadnu dovtedajšiu biblickú postavu sa nehodia tieto slová, i keď je z textu zjavné, že ide o konkrétnu osobu a teda jednotlivca a nie národ. Teda z toho logicky vyplýva, že ide o postavu v budúcnosti.

      Pre nás je z tohto textu zjavné, že prorok 500 rokov dopredu predpovedal utrpenie a umučenie pravého Božieho služobníka Ježiša Krista. Vykreslený obraz je tak výrazný a presný, že sa nad slovami proroka zastavuje dych a človek ustupuje v bázni pred presnosťou správy, ktorá je stará 5 storočí pred jej uskutočnením.

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK