KOSTOL SVATEJ RODINY V TRENČÍNE

Výklad svätej omše

Úvodné obrady

     všetci tak ako sme tu, chodíme v nedeľu do kostola, ba niektorí sme aj denne na sv. omši. Nahlas sa tu spoločne modlíme, robíme rôzne gestá, vstávame... A môže sa stať, že odchádzame s prázdnym srdcom, iba s vedomím, že sme splnili svoju pravidelnú náboženskú povinnosť a ideme ďalej životom a nariekame, že nemáme síl. A predsa tento zdroj duchovnej sily, prameň živej vody je na dosah: je vo sv. omši. Je pred nami. Ale, bohužiaľ, často zatvorený, zapečatený. Tento prameň je pre nás uzavretý preto, že veľakrát vnímame sv. omšu len ako nejakú ozdobu sviatočného dňa. Ako príležitosť na pekný zážitok, alebo na stretnutie s priateľmi, alebo ako prežitie duchovnej atmosféry, alebo si ideme vypočuť peknú kázeň.

          A zapečatený je ten prameň tým, že sv. omšu nevidíme v súvislostiach so svojím všedným dňom, každodenným životom. Lebo je sv. omša iba jednou z mnohých našich pobožností a modlitieb. A tak takýto človek si jedného dňa povie: "A čo sa nemôžem modliť doma? A keď si zájdem do lesa a tam sa modlím, tak sa oveľa lepšie sústredím. Prečo by som mal vlastne do toho kostola chodiť? Veď Boh je všade." .

     A preto chceme v týchto úvahách zamerať našu pozornosť na trochu hlbšie pochopenie tajomstiev, ktoré sa odohrávajú v našich chrámoch. Aby sa pre nás tá obyčajná omša stala niečím a dôležitým: vrcholom, ku ktorému smeruje celý náš týždeň, alebo deň, zdrojom, kde obnovujeme svoje sily. Vôbec nemáme v úmysle robiť nejaké teologické úvahy, alebo liturgickú prednášku. Chceme skôr jednoduchým spôsobom poukázať, ako sa dá sv. omša aj žiť.

     Na všetko, čo je dôležité a čo chceme pekne prežiť, sa treba pripraviť. Na oslavu narodenín, na koncert, na stretnutie s priateľmi... Aj na stretnutie s Bohom je potrebné pripraviť sa. Pripomínajú nám to už aj zvony. Rozliehajú sa a modlia sa. Volajú tak ako prorok Joel: "Zvolajte ľud, zasväťte pospolitosť, zhromaždite starcov, zvolajte deti! Poďte, všetko je pripravené - hovorí Pán." A "blahoslavení sú tí, čo sú pozvaní na svadobnú hostinu Baránkovu". A predsa je možné toto pozvanie odmietnuť, pohrdnúť hostiteľom. Je možné povedať ako ten človek v Ježišovom podobenstve: "Nemôžem prísť, pretože som práve kúpil pole a musím sa naňho ísť pozrieť." A sú tam uvedené aj iné dôvody, pre ktoré človek "nemôže" prísť na hostinu. A dá sa ich nájsť oveľa viac: mám veľa práce, film v televízii, únava, návšteva, cesta... Ale keď sa nad tým zamyslíme hlbšie, zistíme, že príčina je len jedna: málo lásky k Bohu, a preto ho nepostavíme na prvé miesto.

     Z druhej strany zase tou najkrajšou prípravou na sv. omšu je túžba po Bohu. Túžba, ktorá nás môže sprevádzať celý deň, alebo celý týždeň. A vyústi v radostné odhodlanie. To odhodlanie, ktoré poznali už tí, ktorí putovali do jeruzalemského chrámu: "Zaradoval som sa, keď mi povedali - Pôjdeme do domu Pánovho" (Ž 122,1). "S radosťou slúžte Pánovi, s plesaním vstupuje pred jeho tvár. ... Vstupujte do jeho brán s piesňou chvály a do jeho nádvorí s piesňami oslavnými" (por. Ž 100,2.4). Ako by asi inak zneli naše chrámy radostnou chválou, keby do nich všetci prichádzali s touto túžbou!

Kostol je dom Boží, ale tiež môj a tvoj dom. A preto nie je záležitosťou kňaza - farára, ako ten kostol vyzerá. Či je v ňom čisto, či je vyzdobený a opravený. Každý, kto ide do tohoto domu, by sa mal pýtať: "Čo som pre tento dom urobil ja?".

     Keď vstupujeme, kdesi za dverami, alebo v predsieni kostola nachádzame sväteničku so svätenou vodou. A ty si namočíš prsty a robíš kríž. Sú to prsty tej ruky, ktorou sa prisahá. Krížom vyznávam svoju vieru. A týmto krížom omývam a osviežujem svoje krstné znamenie. Pripomínam si: som kresťan. Mám právo, nie povinnosť - mám výsadu sláviť túto bohoslužbu. Svätená voda a znamenie kríža poznamenávajú tvoje telo, a pripomínajú, že si máme obliecť Krista. Dať mu schopnosti svojho rozumu, dať mu svoje srdce, dať mu svoje ruky. Toto znamenie je zároveň prosbou, exorcizmus: prosba za to, aby ma Boh chránil od Zlého. A teda urobiť na sebe kríž (prežehnať sa) - to je veľká vec. Je to vyznanie viery, obnovenie môjho krstu, je to zrieknutie sa zla a prosba, aby ma Pán pred ním chránil. A opäť sa môžeme zamyslieť nad tým, ako robíme kríž na sebe my, keď vstupujeme do chrámu.

     A potom pokľaknem pred svätostánkom. A tým dám najavo svoju vieru v Ježišovu stálu prítomnosť v mystickom Chlebe. Tým pokľaknutím sa robím malým pred Bohom. (Len poznámka: je liturgická zásada, že sa robí vždy len jeden úkon. Tak ako nemôžem v jednej sekunde vysloviť naraz dve slová - a to čo robím je reč, liturgická reč - tak je dobré robiť poriadne vždy len jednu vec. Buď si kľakám, alebo sa prežehnávam. A nie je dôvod robiť oboje naraz.) A snáď ešte to, že je dobré opustiť ten veľmi starý, veľmi "katolícky" a veľmi vžitý zvyk zostať stáť pod chórom. Že je dobré sa prestať báť oltára a sadnúť si čo najbližšie. Možno kňaz, ktorý uvidí okolo seba skupinu ľudí, ktorí majú záujem dobre prežiť sv. omšu, bude tým povzbudený a bude aj lepšie kázať. A je tiež dobré sa pozrieť na svojich susedov. A pokým ich poznáme, tak sa na nich aspoň usmiať. Dať najavo, že o sebe vieme - privítať sa. Veď tvoríme jedinú rodinu Božích detí.

Keď sa potom človek rozhliadne po kostole, zistí že oltár má určitú úpravu. A to všetko je symbol. Symbol, ktorý hovorí o zmysle dnešnej slávnosti. Trebárs tá pôstna prázdnota je symbolom, ktorý hovorí o očakávaní, ktorý hovorí o pokání. Adventný veniec bude zase symbolom rastúceho svetla vianočnej radosti. Dajme sa inšpirovať tým, čo vidíme okolo seba, čo krásne je v našich chrámoch.

     Ale ono to má jeden predpoklad, celkom jednoduchý: prísť včas. Prísť včas a prísť v modlitbe, aby to všetko k nám mohlo hovoriť.

     A potom do tohoto sústredenia a očakávania zaznie zvonec, my vstávame, začneme spievať pieseň a radostná bohoslužba môže začať. Tá pieseň je preto, aby sme sa ňou spojili v jeden celok a aby bohoslužba bola radostná. Už sv. Augustín hovorí: "Kto miluje, spieva." Spev je stále najlepšou formou modlitby. Je to dorozumievacia reč medzi človekom a Bohom. A kto spieva, dvakrát sa modlí. Preto na začiatku sv. omše spievame. Pomáha nám to, aby sme sa oslobodili do hluku, ktorý si možno ešte z domu prinášame, pomáha nám to sústrediť sa. Spev nás uvádza do liturgie: iný je v dobe pôstnej, iný v období vianočnom či veľkonočnom. Predovšetkým nás však spev zjednocuje v jedno spoločenstvo. Ľudia, ktorí spolu spievajú, si musia uvedomiť, že k sebe patria. Mali by sme teda v tom okamihu odložiť všetky súkromné pobožnosti a naozaj spievať. Spievať spolu, so všetkými. Spoločnú pieseň s vedomím, že sme Cirkvou, ktorá s radosťou oslavuje svojho Pána.

     Kňaz za tohoto spevu pristupuje k obetnému stolu. Ten stôl symbolizuje Krista. Je to miesto, kde sa stretne časnosť s večnosťou. A preto hlboký úklon a pobozkanie je prejavom úcty ku Kristovi, symbol lásky k nemu. Je výrazom toho, že kňaz chce čerpať z Krista, skôr ako bude hovoriť k ľuďom. On sám je Bohom k tomu vyvoleným a ustanoveným služobníkom. On je obyčajným nástrojom týchto veľkých vecí Božích. Vo sv. omši je v kňazovi prítomný sám Kristus zvláštnym spôsobom. Keď kňaz číta evanjelium a káže, to sám Kristus hovorí. Keď kňaz premieňa chlieb a víno v jeho telo a krv, to sám Kristus koná toto dielo. Je správcom Božích tajomstiev - poslaný a poverený samotným Ježišom Kristom. A preto predsedá celému zhromaždeniu a vystupuje v Kristovom mene. On sám si uvedomuje, že nie je dôležitý. A že je tým lepší, čím viac sa umenšuje, aby Kristus mohol rásť - aby ľuďom neprekážal v stretnutí s Ježišom Kristom.

     Sv. omša začína krížom. A ten robíme spolu s kňazom a pripájame svoje "Amen". A týmto slovom, týmto "Amen", sa spájame s liturgiou nebešťanov, s vďakyvzdaním všetkých svätých. V Zjavení sv. Jána sa hovorí: "Potom som počul akoby spev veľkého zástupu, ako hukot mnohých vôd a ako rachot mocného hromobitia. Klaňali sa Bohu, ktorý sedí na tróne, a volali: "Amen! Aleluja!" (por. Zjv 19,4.6). To môže znamenať to naše "Amen". Naša sv. omša, naša liturgia nie je len pozemská skutočnosť - dotýka sa večnosti. A my začíname Božím menom. Len takto sa môžeme odvážiť na tak veľkú vec. Kríž ako znamenie nachádzame už v katakombách, a to posádzaný drahokamami a perlami. Skrze tento kríž, Kristov kríž, môžeme pristúpiť k Bohu, nebeskému Otcovi. Tento kríž je kľúč a ním sa otvára pokladnica milostí, ktorou je sv. omša.

     Kňaz potom otvára ruky, a to je akoby gesto domáceho pána, ktorí víta a prijíma prichádzajúcich. Cirkev je domom pre všetkých. Všetci by sa tu mali cítiť ako doma, dobre. Kňaz ich víta; nie vo svojom mene, ale v Kristovom mene. A preto používame biblický pozdrav. Ako apoštol Pavol želáme Kristovu milosť, poukazujeme na jej pôvod v Bohu a na jej rozvinutie v Duchu Svätom. Ten pozdrav môže byť veľmi prostý. Napr. aj to "Pán s vami". A koľko toho obsahuje! Že Boh je skutočne uprostred nás: "Ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta" (Mt 28,20b). "Kde sú dvaja alebo traja v mojom mene, tam som aj ja uprostred nich" (Mt 18,20). Hneď na začiatku, pri pozdrave, si uvedomujeme túto skutočnosť, že Ježiš je uprostred nás.

-   A potom má kňaz zhromaždenie privítať a uviesť do tajomstva, ktoré si pripomíname pri tejto sv. omši. Krátko vysvetlí zmysel sviatku, ktorý sa slávi, či život svätca, ktorého si pripomíname. Nemá to byť malá kázeň, ale stručný úvod.

     Prví kresťania boli pospolu a po domoch lámali chlieb, s radostným a úprimným srdcom chválili Boha. A vytvoriť takéto spoločenstvo nie je samozrejmé. Predpokladá, že človek pochopí, že je Bohom prijatý, Bohom milovaný. A to nie pre naše vlastné zásluhy, veľkosť, ale z Božieho rozhodnutia, zadarmo. Boh nás miloval skôr ako my jeho a táto jeho láska je nezaslúžený dar. Kto toto pozná, ten prijme s láskou sám seba takého, aký je. Pretože Boh ma má rád, tak ako by som mohol sám seba nenávidieť? Kto toto pochopí, je tiež schopný s lásku prijať druhých ako svojich bratov a sestry. A pochopí tiež, že pred Bohom nemáme vôbec nič, že sme pred ním hriešnici, ktorí potrebujú odpustenie.

     A to naznačuje a vyjadruje na začiatku sv. omše úkon kajúcnosti. Je potrebné odpustiť v srdci a zmieriť sa so svojimi bratmi, ak má niekto niečo proti tebe, skôr než ponúkneš Bohu svoj dar. To je zmysel úkonu kajúcnosti. Formula všeobecného vyznania: "Vyznávam Všemohúcemu Bohu..." je z 11. storočia. A chce nám povedať, že hriech nie je súkromná záležitosť. Že zraňuje Cirkev, Kristovo tajomné Telo. Preto aj to bitie v prsia znamená: ja si zaslúžim potrestanie. Je to moja vina, ja som hriešnik. Ja som ako colník, ktorý sa v chráme bil v prsia. A bol ospravedlnený. A všimnime si: niektorí sa nemajú z čoho vyznávať. A my tam hovoríme, že hrešíme aj vtedy, keď nerobím to, čo mám robiť, keď zanedbávam konanie dobrého. Či sme naozaj urobili všetko, čo sme urobiť mali. Aj to nám Cirkev kladie na srdce. A akonáhle sme uznali svoju vinu, prestáva nám byť hriech nebezpečný. A preto svätí, Panna Mária, ako aj bratia a sestry sa stávajú našimi orodovníkmi. A my ich prosíme, aby sa za nás prihovárali. Tomuto všeobecnému vyznaniu hriechov predchádza chvíľa ticha, kedy si máme uvedomiť sami seba, svoju hriešnosť a krátko sa zamyslieť nad svojím svedomím. Je to krásny spôsob, ako nám Boh odpúšťa. Je to mimosviatostné odpustenie hriechov. Cirkev zaväzuje veriacich, ktorí si sú vedomí ťažkých hriechov, aby najprv prijali sviatosť zmierenia. Ak si ale nie som vedomý smrteľných hriechov, Pán ma v tomto okamihu - pri sv. omši - moje všedné hriechy odpúšťa. A napriek tomu tí, ktorí chodia pravidelne na sv. omšu, pociťujú nutnosť pravidelne sa spovedať.

     Po tejto kajúcej príprave nasleduje Kyrie eleison - Pane, zmiluj sa. Väčšina ľudí si to pletie a myslí si, že to patrí ešte k úkonu kajúcnosti. Ako keby toho ešte nebolo dosť, toho ľutovania, tak ešte Pane, zmiluj sa! Ale opak je pravdou. Ono je to už vlastne rozbehom k slávnostnému spevu Glória - Sláva Bohu na výsostiach - počiatkom oslavy Kráľa. Radostne vítame prichádzajúceho Pána. A hovoríme to po grécky, rečou prvotnej Cirkvi. Je to ako starožitnosť v modernom byte - pri sv. omši. Rimania týmto volaním oslavovali víťaza po bitke, keď sa vracal cestou na Kapitol. Alebo cisára, ktorý prechádzal ulicami. A kresťania to prijali. Pretože v Ježišovi vidia jediného Pána, najvyššieho Víťaza. Preto voláme eleison - ukáž svoju moc, zmiluj sa! Pozývame tým Ježiša do svojho spoločenstva. A radostne sa uisťujeme, že Pán skutočne prichádza. Toto volanie trvalo rôzne dlho. Napr. v 6. storočí v prvom rímskom Ordo gregorianum sa spievalo tak dlho pokým to pápež nezastavil. Pokým nepovedal, že toho vzývania Pána už bolo dosť.

     Kyrie predchádza chválospev Sláva Bohu na výsostiach. A tento chválospev je nesmierne krásny. Je to starokresťanský chválospev, písomne zaznamenaný v roku 330. To znamená že už oveľa skôr sa spieval. V 7. storočí ho smel spievať jedine biskup. A kňaz len na Veľkú noc. Tento chválospev je uvedený spevom anjelov nad Betlehemom. Boh nám dal svojho Syna. My sme sa tu zhromaždili a chceme spolu s anjelmi Boha chváliť. V prvej časti je skutočne chvála: chválime Ťa, velebíme Ťa, klaniame sa Ti, vzdávame Ti vďaky - a myslíme na celú najsvätejšiu Trojicu. V druhej časti sa obraciame na Krista (Pane Ježišu Kriste, Ty jednorodený Syn...). Označujeme ho v jeho božstve i človečenstve. V krátkych litániách ("...jednorodený Syn, Pána Boh, Baránok Boží, Syn Otca...") zdôrazňujeme jeho vykupiteľskú moc. Na celom tom chválospeve je zrejmý starokresťanský charakter. Je v ňom cítiť odpor voči pohanstvu, mnohobožstvu. Je to oslavný hymnus na Krista, jediného Pána.

     Celá táto príprava na sv. omšu, o ktorej hovoríme, vstupné obrady, je zakončená a vrcholí vo vstupnej modlitbe. Je to modlitba k Bohu, preto sa kňaz nepozerá na ľudí. Drží rozopnuté ruky, dlaňami dohora. To gesto je veľmi staré (nachádzame ho už v rímskych katakombách) a znamená odovzdanosť. Vzdávam sa Bohu v nádeji, že naše prázdne ruky naplní. Táto modlitba má tri časti: najprv výzva - "Modlime sa". Tá výzva platí pre každého z nás. Máme sa stíšiť a rozprávať sa s Bohom. Tu by mal každý vložiť svoj úmysel, s ktorým prišiel sem, na sv. omšu - chcem Bohu za niečo poďakovať, za niečo ho chválim, o niečo prosím, Bohu sa odovzdávam... Na to je tu chvíľa ticha, ktorá nasleduje po výzve Modlime sa. A potom kňaz všetky tie osobné prosby a chvály zhrňuje a zbiera. A prináša ich skrze Krista, jeho menom, Otcovi v Duchu Svätom. Modlitba, ktorá je v misáli, je prosba, ktorá sa týka Cirkvi a vždy naväzuje na tajomstvo dňa, v ktorom sv. omšu slávime. A nesmierne je dôležité to naše Amen, ktoré dáme na koniec tejto vstupnej modlitby. Znamená to, že zhromaždenie sa pripojilo k modlitbe kňaza. Zhromaždený Boží ľud potvrdzuje, že verí, že ho Boh vypočúva. Týmto Amen končia vstupné obrady, aby mohla začať bohoslužba slova. A tým Amen skončím aj ja.

CHRÁMOVÝ PRIESTOR - BRÁNA

     Už často sme ňou vstúpili do chrámu a vždy niečo povedala. Počuli sme to? Načo tu asi tá brána je? Možno sa divíš tejto otázke. Aby sa vchádzalo a vychádzalo, povieš. Odpoveď predsa nie je ťažká. Iste, ale k vchádzaniu a vychádzaniu nie je potrebná brána! Otvor v múre by k tomu tiež postačil a pevná priehradka z trámov a silných dosák by stačila na zatváranie a otváranie. Ľudia by modli ísť dnu i von. Bolo by to lacnejšie a účelné. Ale brána by to nebola. Tá chce viac než splniť triezvy účel. Tá hovorí.

     Keď vchádzaš jej verajami, musíš si uvedomiť: Teraz opúšťam vonkajšok, vstupujem dovnútra. Vonku je svet krásny, plný silného života a tvorivosti. Medzi tým však je aj mnoho ošklivého a nízkeho. Má v sebe niečo z trhu, každý v ňom pobehuje, všetko sa tu rozťahuje. Nechceme ho nazvať nesvätým, ale niečo z toho ten svet má. Bránou však vchádzame dovnútra, oddeleného od trhu, tichého a posvätného, do svätyne. Iste, všetko je dielom a darom Božím. Všade sa s ním môžeme stretnúť. Každú vec máme prijať z rúk Božích a posvätiť ju zbožnou mysľou. A predsa ľudia oddávna vedeli, že určité miesta sú zvlášť posvätené, oddelené pre Boha.

     Brána stojí uprostred medzi vonkajškom a vnútrom, medzi trhom a svätyňou. Medzi tým, čo náleží celému svetu a tým, čo je zasvätené Bohu. A keď ňou človek prechádza, prihovára sa mu. "Zanechaj vonku, čo nie je vhodné do vnútra: myšlienky, želania, starosti, zvedavosť a márnivosť, všetko čo nie je posvätené zanechaj vonku. Očisti sa, vchádzaš do svätyne."

     Bránou by sme nemali vchádzať s chvatom! Mali by sme ňou prechádzať úplne zvoľna a otvoriť svoje srdce, aby počulo, čo hovorí. Mali by sme sa najprv trochu pozastaviť, aby náš prechod bol cestou očistnou a uzobranou.

     Ale brána hovorí ešte viac. Všimni si len, keď prechádzaš, mimovoľne zdvíhaš hlavu i oči. Pohľad stúpa hore, šíri sa do priestoru, hruď sa otvára, v duši cítiš veľkosť. Vysoký chrámový priestor je podobenstvom nekonečnej veľkosti, neba, v ktorom prebýva Boh. Pravda, hory sú vyššie, nezmerné sú modré diaľky. Ale to všetko je otvorené nemá to žiadne medze a žiadnu podobu. Tu je však priestor oddelený a vyhradený pre Boha. Pre neho utvorený, posvätne spracovaný. Svojim citom vnikáme do dohora čnejúcich pilierov, do širokých silných stien, do vysokej klenby. Áno, je to dom Boží, Boží príbytok so zvláštnym vnútorným uspôsobením.

     A brána uvádza človeka do tohoto tajomstva. Hovorí: "Odhoď všetko malé, preč so všetkým, čo je tesné a úzkostlivé! Preč so všetkým čo tiesni a zarmucuje! Rozšír hruď! Pozdvihni oči! Duša nech je voľná." Je to Boží chrám a podoba teba samého. Veď ty si sám živým Božím chrámom, - tvoje telo i tvoja duša. Rozšír ho, urob ho voľným a vysokým.

     Zdvihnite brány svoje hlavice a vyvýšte sa brány prastaré, lebo má vstúpiť Kráľ slávy," hovorí Písmo (Ž 24,7).

     Počuj to volanie. Načo by ti bol dom z dreva a kameňa, keby si sám nebol živým domom Božím? Čo by ti pomohlo, keby sa brány vysoko klenuly, keby sa otvárali ťažké krídla, ale vo vnútri, v tebe by sa neotvorila žiadna brána a kráľ slávy by nemohol vojsť?

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK