úvodné obrady   bohoslužba slova   bohoslužba obety   záverečné obrady  

Výklad svätej omše

Bohoslužba obety

     Začíname dnes druhú časť sv. omše - bohoslužbu obety. Stredom tejto bohoslužby je obetný stôl. V starokresťanských bazilikách bol obetný stôl prenosný, neskôr boli stoly kamenné, potom sa stavali nad hroby svätcov, alebo sa do oltárneho kameňa, do menzy, vkladali ostatky svätých. Preto tie staré oltáre majú charakter rakvy. A dnes sa vracia Cirkev znova k stolu uprostred veriacich.

     Na obetnom stole horia sviece. Je to symbol Života - Krista. "Ja som svetlo sveta". Okrem doby adventnej a pôstnej bývajú na obetnom stole aj kvety. Tieto kvety nikdy nesmú byť umelé. A to preto, že majú byť znamením, že Ježiš je Život. Stôl je prikrytý oltárnym plátnom. A na to miništrant rozkladá ešte jedno plátno, tzv. korporál, pre zachytenie prípadných úlomkov z hostií. Okrem misálu, omšovej knihy s modlitbami, na oltári nemá byť nič - aby vynikli prinesené dary. Chlieb v miske a víno v kalichu. Mohli sme si už všimnúť pri bohoslužbe slova, že na všetko dôležité sa v liturgii najprv pripravíme, a až potom to prebieha. A tak i na to najdôležitejšie stretnutie sa Kristom, na tajomstvo jeho obeti, sa pripravujeme prípravou darov. V mnohých kostoloch je krásny zvyk - obetný sprievod, prinášanie obetných darov, pretože my si môžeme a máme uvedomiť množstvo postojov. Ja by som niektoré z nich vymenoval: v knihe Deuteronomium, v 5. knihe Mojžišovej čítame: "Až prídeš do zeme, ktorú ti Pán, tvoj Boh dáva do dedičstva a obsadíš ju a usadíš sa v nej, zoberieš z prvotín všetkých plodov, ktoré vyťažíš zo svojej zeme, ktorú ti dáva Pán, tvoj Boh, vložíš ich do koša a pôjdeš k miestu, ktoré si vyvolil Pán, aby tam prebývalo jeho meno. Kňaz vezme kôš z tvojej ruky a postaví ho pred oltár Pána, tvojho Boha. Ty potom prehovoríš k Pánovi takto: Teraz, hľa, Pane, prinášam prvotiny z plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane, a postavíš kôš pred Pána a budeš sa radovať zo všetkého dobrého, čo ti dal Pán, tvoj Boh - tebe i tvojmu domu".

     Jeden z postojov, ktorý máme mať pri obetnom sprievode, je vďačnosť. Všetko, čo máme a čo sme, patrí Bohu. Bohatstvo zeme, hory, lesy, všetko živé, všetko je jeho dar. Celá zem je stvorená a bola darovaná človeku, aby ju strážil a obrábal. Ak dnes prežívame to, že zem je jalová, neúrodná, ovzdušie znečistené, more otrávené, tak je to jedno zo znamení, ako veľmi sa človek vzdialil od Boha. Ako veľa stratil zo svojej pokory, s ktorou má plniť toto veľké poslanie - byť správcom Božích darov. Teda každá sv. omša mi môže pripomenúť, že mám byť Bohu vďačný za všetko, čo dostávam z jeho ruky. A z vďačnosti potom pramení zodpovednosť.

     Zo všetkých stvorených vecí potom Kristus Veľkňaz zobral iba dve: chlieb a víno - aby ich použil ako pokrm a nápoj, ako svoje Telo a svoju Krv. Chlieb a víno sú základnou súčasťou výživy chudobných ľudí (aspoň na východe). Sú to plody zeme, je to plod ľudskej práce. A tiež tieto dve skutočnosti si zaslúžia našu úctu a vďačnosť. Ak dnes leží chlieb pod nohami a nikto ho nezdvíha, a vyhadzuje sa do popolníc a na smetisko, zatiaľ čo ten kúsok chleba by bol v inej časti sveta záchranou pre niekoho, kto zomiera hladom, potom je to znovu znamenie, ako sa naša civilizácia vzdialila od Boha.

     Vy starší si spomínate, ako vás možno mamička učila pobozkať chlieb, ktorý spadol na zem. A keď sa načínal nový peceň, vždy sa požehnal. Ježiš nám prikazuje - aj keď nepriamo, tiež v Eucharistii - akú máme mať úctu, keď berieme do rúk chlieb, pretože na každý kúsok chleba padá svetlý lúč Eucharistie.

     A tiež víno, o ktorom hovorí Písmo ako o symbole spoločenstva, družnosti, stratilo tento svoj krásny význam. Bolo degradované častým opilstvom. Dnes v pohári vína ľudia skôr vidia slzy nešťastia a krivdu, ktorú do rodiny vnáša alkohol - zatiaľ čo víno v rukách Ježišových bolo znamením priateľstva. A tak nám Ježiš vlastne pripomína, aby sme zachovali mieru a vkus pri pití vína a tento nápoj nezneuctievali.

     Víno a chlieb sa stávajú symbolom všetkého, čo eucharistické zhromaždenie prináša ako dar Bohu, čo duchovne obetuje. Môžeme Bohu odovzdať spolu s týmito darmi svoju prácu a námahu. Chlieb je symbolom všetkej ľudskej práce. Spája všetky miesta ľudskej práce: továrne, hute, kancelárie... Ježiš akoby chcel prijať všetku ľudskú prácu, posvätiť ju, dať jej zmysel, ukázať na jej dôstojnosť. Chce posvätiť ono ľudské pretváranie zeme.

     Pri prinášaní obetných darov teda môžeme Pánovi ponúknuť svoju prácu, či už fyzickú alebo intelektuálnu, za celý deň, alebo za celý týždeň: všetko, čo sme robili pre dobro ľudí. Veď svoju prácu máme konať ako by patrila samotnému Pánovi. A Kristus, ktorému ju odovzdávame, ju prijíma a dáva jej večnú hodnotu, keď je konaná s láskou.

     Víno v liturgii je symbolom všetkého, čo človeka bolí, ľudského utrpenia. Hroznové bobule je treba vylisovať a nechať vykvasiť. S týmto darom spája Kristus všetky miesta, kde ľudia trpia: nemocnice, väzenia, bitevné polia. Kristova Krv akoby v sebe chcela spojiť všetky ľudské utrpenia. A keď svoje utrpenie jemu odovzdávame, On ho očisťuje a spája so svojím. Niet krásnejšieho miesta, kde môžeme Bohu odovzdať svoje ťažkosti, než práve na tomto mieste vo sv. omši. Položiť na oltár nielen svoje utrpenia, ale aj utrpenie a biedu celého sveta, aby to Kristus všetko mohol použiť pre našu spásu. A preto sa kňaz modlí: "Dobrorečíme ti, Bože, Pane svetov, že sme z tvojej štedrosti prijali tento chlieb. Obetujeme ho tebe ako plod zeme a práce ľudských rúk, aby sa nám stal chlebom života." Prosíme, aby Boh vstúpil do nášho života, do všetkých oblastí, všetko mu odovzdávame.

     K oltáru by sme mali prichádzať s plnými rukami, každý s nejakým darom. A tak vám dám niekoľko návrhov, aké dary môžeme Bohu dať, keď prichádzame: .

     1. Prvý dar je nutný, ten nemôžeme dať. Ten musíme dať. A je to DAR UZMIERENIA: "Ak prinášaš svoj dar pred oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar pred oltárom a choď sa zmieriť. Až potom príď a obetuj svoj dar. Dohodni sa so svojim protivníkom včas, pokým si s ním na ceste." (). Toto zmierenie Ježiš stavia ako jasnú podmienku, aby Boh mohol prijať našu obetu. Áno, je nemožné, aby medzi ľuďmi neprišlo ku konfliktom a k sporom, ale každý konflikt je signálom pre obidve strany, aby sa nad sebou zamysleli, pretože pri hádke nikdy nie je na vine len jedna strana. A nie je nič horšieho, než zrážka medzi ľuďmi, ktorú nepodrobíme revízii, konflikt, ktorý vedie k nepriateľstvu, k odcudzeniu a k stálym urážkam. Z tohoto ľudského nedorozumenia je len jedna cesta, ktorú nám ukazuje Ježiš: je to cesta odpustenia a zmierenia. Dať odpustenie a prijať odpustenie, to je základná podmienka, aby aj Boh prijal našu obetu, aby prijal aj nás. Je potrebné, aby sme odpustili ľuďom, že sú zlí, pretože ani ja nie som chodiaca dokonalosť. Je treba odpustiť hriechy, pretože aj my potrebujeme odpustenie. Je treba, aby sme odpustili ľuďom, že reagujú, myslia a vidia inak, ako my. A toto odpustenie nie je záležitosť citu, sympatií, ale na prvom mieste je to vec vôle a rozhodnutia. Mám nechať svoj dar pred oltárom a ísť za tým, komu som ublížil, s prosbou: "Odpusť mi!". Mám nechať svoj dar pred oltárom a ísť za tým, kde vnímam výhradu, nepriateľstvo, s prosbou, aby sme si veci vyjasnili. Mám nechať svoj dar pred oltárom a ísť za tým, kto mne ublížil, aby som mu povedal, že už som mu odpustil, že už sa naňho nehnevám. Že som už na to zabudol. A môže sa stať, že môj cit sa proti tomu bude búriť, že ten človek mi bude aj naďalej nesympatický a nepríjemný, ale mi nemáme v moci svoj cit, my máme v moci svoju vôľu, čo chceme, a svoj čin. A preto je potrebné sa nezatvrdiť v nepriateľskom mlčaní, vytrvalo odrážať negatívne pocity, nepriateľské myšlienky, ktoré sa mi objavujú v hlave, vidieť aj pozitívne vlastnosti svojho nepriateľa a vedieť ich oceniť, a tam, kde je to možné, vykonať preňho skutok pomoci. Utíšenie citu nesympatie nie je nič iného, než záležitosť času a milosti. je treba sa modliť a čakať. Vo viere sa pozerať Ježišovými očami na svojich nepriateľov a prosiť ako On: "Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia".

     A práve vo chvíli prinášania obetných darov máme veľkú možnosť povedať Bohu, že trpíme pre nepriateľský vzťah, nedorozumenie, povedať Bohu, ako veľmi túžiš potom, aby to už medzi vami bolo iné, prosiť Boha o väčšiu lásku. A Boh, ktorý vidí do srdca, tieto prosby veľmi rád vypočuje. Nesmieme však zostať len pri túžbe, je treba ju naplniť činom.

     2. Ďalší dar, ktorý môžeme Bohu dať po tomto dare nutnom, je dar hmotný. Od samého počiatku existencie Cirkvi, si boli kresťania vedomí, svojich finančných záväzkov, alebo potreby pomoci tým, ktorým slúžia, ktorí sú chudobní, ktorí potrebujú ich pomoc. V obetnom sprievode sa prinášali dary k jedlu. Diakon zbieral obilie, chlieb, víno, vlnu - to všetko sa zhromažďovalo, z toho sa rozdeľovalo chudobným a z toho sa podporovala apoštolská a charitatívna činnosť. Neskôr boli tieto naturálne dary nahradené darom peňažným. Jedno by sa však nemalo zmeniť: naše zmýšľanie. Dávam zo svojho prebytku pre tých, ktorí to viac potrebujú. Niekto môže dokonca tak, ako tá chudobná vdova v evanjeliu dať zo svojho nedostatku. A to čo dávam, darujem Cirkvi. To nie je vlastníctvom kňaza, to je nás všetkých. To patrí Cirkvi - a my sme Cirkev. Kňaz to potom používa pre dobro farnosti.

     Kráľ Dávid, keď vybral dary na chrám, sa modlil túto krásnu modlitbu: "Veď čo som ja a čo je môj ľud, že máme možnosť takto prinášať dobrovoľné dary? Od Teba pochádza všetko. Dávame Ti, čo sme prijali z Tvojich rúk. My sme pred Tebou len hostia a prichodiaci, ako všetci naši otcovia. Naše dni na zemi sú ako tieň a nádej nie je. Spoznal som, môj Bože, že Ty skúmaš srdce, že máš zaľúbenie v úprimnosti. Priniesol som všetky tieto dobrovoľné dary z úprimného srdca. A teraz vidím, ako radostne Ti prináša dobrovoľné dary Tvoj ľud, ktorý je tu. Pane, Bože Abraháma, Izáka a Jakuba, našich otcov, zachovaj naveky to, čo si Tvoj ľud vo svojom srdci predsavzal a ich srdcia si priprav pre seba..

     3. Ďalším veľkým darom, ktorý môžeme dať Bohu, je naša ochota k službe. Táto časť sv. omše nasleduje po bohoslužbe slova. Božie slovo sa malo vtlačiť do nášho srdca. A má sa stať konkrétnym dobrom. Ježiš vraví: "Prečo mi hovoríte >Pane, Pane<, keď nerobíte, čo vám hovorím?" A apoštol Jakub nás napomína: "A slovo aj uskutočňujte, nebuďte len poslucháčmi, ktorí klamú sami seba. Lebo kto iba počúva slovo a neuskutočňuje ho, podobá sa mužovi, čo si v zrkadle prezerá svoju prirodzenú tvár. Pozrie sa na seba, odíde a hneď zabudne, aký je" (Jak 1,23-24).

     Pri prinášaní obetných darov by sme si mali uvedomiť, koľko je okolo nás ľudí núdznych, trpiacich, opustených. A možno práve od nás čakajú dobré slovo, gesto, alebo pomoc. Sami sa máme stať chlebom. Ježiš nám hovorí: "Vy im dajte jesť!" (???). Teda dať sa Bohu k dispozícii. Prinášajme dary spolu s ochotou slúžiť Bohu: "Čokoľvek ste učinili jednému z týchto mojich najmenších, mne ste učinili" , hovorí Pán (???). Bohu dáme vždy málo, pokým mu nedáme seba. On očakáva, že sa mu s vierou a láskou zveríme. A pokým to neurobíme, každý náš dar, aj keby sme dali akúkoľvek veľkú finančnú čiastku, pokým nedáme sami seba, tak je to len pokus Bohu zaviazať oči.

     Kňaz sa preto pri prijatí darov modlí s pokornou dušou a so srdcom skrúšeným prosíme Bože, aby si nás prijal. Nech sa dnes pred Tebou staneme obeťou, ktorá sa ti zapáči. Ak sa Bohu v láske nedarujeme, stráca opodstatnenie i naša odpoveď, ktorú hovoríme na kňazovu výzvu: "Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu, Otcu všemohúcemu". Veď Boh nás nemôže prijať, ak sa mu sami nechceme darovať (4.

     V tejto časti sv. omše je jeden krásny symbolický úkon - umývanie rúk. Je to výraz našej túžby po čistote, vnútornej čistote. Kňaz i ostatní si uvedomujú, že nemajú privilégium bezhriešnosti. Blížime sa k najväčšiemu tajomstvu. A sme si vedomí, ako málo sme hodní dotýkať sa Krista. A preto sa kňaz modli: "Pane, zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu". Akoby pri tom zaznievali slová 15. žalmu: "Kto smie vystúpiť na vrch Pánov? A kto smie stáť na jeho mieste posvätnom? Ten, čo má ruky nevinné a srdce čisté." A to je vlastne ďalší dar, ktorý môžeme Bohu ponúknuť v tejto časti: čisté srdce. Zachovať si srdce nepoškvrnené týmto svetom, vyžaduje častokrát veľké úsilie, vnútorný boj a prácu na sebe. Bdelosť srdca, aby sme si stále uvedomovali zlé myšlienky, ktoré nás napádajú a budú napádať, aby sme sa varovali všetkých zlých obrazov, ktoré vidíme, aby sme rázne odmietali akýkoľvek hriech. Chrániť svoje zmysly pred hriechom - to je základná myšlienka zachovať si čisté srdce. Znamená to postaviť si k bráne svojho srdca vrátnika, ktorý sa každého príchodiaceho pýta: "Si náš, alebo od nepriateľa? A keď nie si náš, tak bež preč." A to je práca. A to môže byť tiež aj krásny dar, ktorý môžeme Bohu dať. Znova opakujem, že našim základným postojom v tejto chvíli prinášania darov má byť naša odovzdanosť. V starokresťanskom spise, ktorý bol napísaný okolo roku 100 (Didaché), je krátka ďakovná modlitba, ktorú hovorili pri sv. omši vtedajší kresťania: "Ako bol tento rozlámaný rozosiaty po horách a bol pozbieraný do jedného celku, tak nech Tvoja Cirkev, zo všetkých kútov zeme zhromaždená, zjednotí sa v tvojom kráľovstve".

     Používame chlieb bez kvasníc, pšeničnú múku s vodou, používame víno bez prímesí. Do vína sa naleje trochu vody. Pôvodne bol ten význam rýdzo praktický. Víno v Oriente je silné, a tak sa riedilo. A neskôr bol k tomu pridaný i význam symbolický, ktorý vyjadruje kňaz, keď hovorí: "Tajomstvo tejto vody a vína nech nás spojí s božstvom Ježiša Krista, ktorý láskavo prijal našu ľudskú prirodzenosť".

     Chlieb je aj symbolom spoločenstva. Stojíme pred Bohom nie ako jednotlivci, ale ako jeho ľud. Zrno muselo stratiť svoju šupku, muselo byť rozdrvené a upečené. Tak aj človek musí stratiť svoje sebectvo a "ochranné obaly" pred druhými, zriecť sa seba, akoby bol rozdrvený, a spečený (=prežiarený) Duchom Svätým.

     Príprava darov je potom zavŕšená modlitbou nad obetnými darmi. Táto modlitba má ukázať, že dary chleba a vína boli vyňaté z profánneho použitia, že sú určené pre Pána. Táto modlitba má vyprosiť zvláštne Božie požehnanie pre tieto dary, ktoré budú premenené Duchom Svätým. Často táto modlitba vyjadruje radosť nad tou obdivuhodnou výmenou, na ktorej sme účastní. Dary Stvoriteľa, to čo sme od Boha dostali, u prinášame, On ich prijíma a nakoniec nás ešte mnohonásobne viac obdarováva.

     Príprava darov je počiatkom veľkého tajomstva. Vidíme, ako je všetko, všetko to Božie, to nadprirodzené a sväté, zakotvené v tom, čo je tak prosté, ľudské, všedné a obyčajné, ako je chlieb a víno. Ten Jakubov rebrík liturgie sa pevne opiera z jednej strany o našu zem, o našu každodennosť, a z druhej strany sa opiera o nebo, ktoré je pre nás ešte tak nezvyklé. Boh zostupuje k nám a my s celým svojím človečenstvom, s celým svojím životom vystupujeme k Bohu. A to si máme všetko uvedomiť, alebo aspoň časť z toho, v tom prostom úkone prinášania obetných darov.

Tajomstvo Eucharistie

     Vo výklade sv. omše sa dostávame k vrcholu, k vrcholnej časti Eucharistie. Pretože Eucharistia je svätou obetou vykúpenia. A táto časť začína prefáciou, chválospevom, kde nás kňaz upozorňuje na to, že Pán je nám nesmierne blízko. Hovorí: "Pán s vami" a hovorí, že do tejto časti nemáme vstúpiť chladným rozumom, ale srdcom. Preto: "Hore srdcia!". A my odpovedáme: "Máme ich u Pána". A tiež tým že vstávame (Čechy!), dávame najavo, že chceme vstúpiť s Kristom do Večeradla, vstúpiť s Kristom na Golgotu a nechať sa Kristom viesť k Bohu Otcovi.

     Po tejto výzve a uvedomení si Pánovej blízkosti začína modlitba vďakyvzdania. Ďakujeme Spasiteľovi za jeho dielo spásy, na ktorom máme účasť. Svoju vďaku vzdávame tiež Bohu Otcovi, ktorého chvália všetci anjeli a svätí v nebi. A tento chválospev, ktorý spieva kňaz a ktorý má charakter podľa liturgického obdobia, je zakončený v každom období rovnakým spevom alebo volaním "Svätý, svätý, svätý, Pán Boh všetkých svetov." Je to volanie, ktoré počul prorok Izaiáš v nebi. A my si máme uvedomiť, že naša liturgia nie je iba pozemskou záležitosťou, ale že vstupujeme do nebeskej oslavy Boha. Je nesmierne množstvo anjelov, archanjelov a svätých - tí všetci oslavujú Boha. Nech by naša sv. omša bola slúžená v akokoľvek biednych podmienkach, vždy je účasťou na tejto nebeskej oslave. Potom voláme v ústrety Kristovi, ktorý prichádza, "požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom, Hosanna na výsostiach".

     Hosanna je prosba: Uzdrav nás, spas nás! Vítame Krista, ktorý prichádza ako Pán, ako Otec vekov, do nášho spoločenstva, aby s nami bol tým najvyšším možným spôsobom stretnutia na tejto zemi. A to "požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom" nás už môže upozorňovať na situáciu, keď Ježiš vstupoval za rovnakého volania davu do Jeruzalema. Aj vtedy volali "požehnaný, ktorý prichádza". Sv. omša sprítomňuje to, čo sa odohralo po jeho vstupe do Jeruzalema, sprítomňuje jeho rozlúčkovú večeru s apoštolmi. "Ježiš poslal Petra a Jána a povedal im: ťChoďte a pripravte nám Baránka, aby sme mohli sláviť veľkonočnú večeru.Ť Oni mu povedali: ťKde chceš, aby sme ti ju pripravili?Ť Povedal im: ťChoďte do mesta, stretnete človeka, ktorý nesie džbán vody. Choďte za ním do domu, do ktorého vojde a povedzte Hospodárovi: ´Majster ti odkazuje: Kde je izba, v ktorej by som mohol jesť so svojimi učeníkmi veľkonočného baránka?´ A on vám ukáže pripravenú veľkú hornú miestnosť. Tam pripravte večeru.Ť Oni odišli a našli všetko, ako im povedal a pripravili veľkonočného baránka".

     Áno, každoročne spomínali Izraeliti na svoj východ z egyptského otroctva. Spomínali na svoju záchranu baránkovou krvou. "Nech si každý zaobstará baránka pre svoju rodinu! Baránok nech je bezchybný, jednoročný samček. ... V predvečer ho celá izraelská pospolitosť obetuje. Vezmú z jeho krvi a namažú ňou oboje verají a vrchný prah dverí na domoch, v ktorých ho budú jesť. A v tú noc budú jesť mäso upečené na ohni a nekvasený chlieb s horkými zelinami. A budete ho jesť takto: Bedrá budete mať opásané, sandále na nohách a palicu v ruke. Budete jesť rýchlo, lebo je Pánova Pascha (čiže Pánov prechod)." (por. Ex 12,4-11).

     A podobne aj Ježiš so svojimi učeníkmi slávil túto veľkonočnú večeru. Pri nej sa však stalo niečo dovtedy apoštolom neznáme. Všetko prebiehalo podľa židovských rituálnych predpisov: zabitie baránka, pokropenie krvou, potom bol baránok upečený, zjedli ho s nekvasenými chlebmi, horkými bylinami, ale potom vzal Ježiš chlieb, vzdával vďaky, a dával učeníkom so slovami: "Toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva. Toto robte na moju pamiatku." A podobne, keď už bolo po večeri, vzal kalich a povedal: "Toto je kalich novej zmluvy, toto robte na moju pamiatku".

     A v tú noc sa ten chlieb stal jeho telom, a v tú noc sa víno stalo jeho krvou. V tichu večeradla bola uzavretá nová a večná Zmluva. Dvere ich úst a sŕdc boli pomazané krvou nového Baránka.

     Prečo tak Boh koná? Skutočná láska vždy vytvára rovnosť. Preto Boh prišiel medzi nás ako dieťa - aby sme sa ho nebáli. Bezbranný a potrebujúci človeka. A chce, aby sme aj my k nemu mali detský a dôverný vzťah. Veď nebudeme spasení inak, než ako deti: "Ak nebudete ako deti, nevojdete do Božieho kráľovstva". Boh k nám prichádza skrze človečenstvo svojho večného Syna - skrze jeho telo, skrze jeho krv. A Eucharistia prekleňuje tento obrovský rozdiel medzi Bohom a človekom. Skrze eucharistický chlieb sme vštepení do Krista. On je vinič, my sme ratolesti. Sme zapojení do jeho života. Sme do neho ponorení. Skutočná láska totiž túži vždy po rovnosti. Skutočná láska túži darovať sa tomu, koho miluje. A Boh sa nám skrze eucharistický chlieb naozaj úplne vydáva. My ľudia sa týmto spôsobom stávame časťou Krista. Stávame sa tým, koho prijímame. Sme ním prijatí, sme s Kristom zjednotení. Stalo sa tak vo sviatosti krstu. A pri každej Eucharistii sa toto zjednotenie a prijatie znovu obnovuje. Je to vrchol spojenia s Kristom. Tak ako každý náš pokrm v sebe pretvárame, v tkanivách svojho tela, tak Kristus pretvára nás v seba, v svoje telo. My sa tajomným spôsobom stávame jeho súčasťou, jeho telom. Tým, koho prijímame.

     A pri tejto večeri, kde bola uzavretá táto nová zmluva, nám Ježiš dal aj nové prikázanie (nová zmluva - nové podmienky): "Milujte sa tak, ako som ja miloval vás!" Stará zmluva, ktorá bola uzavretá na Sinaji, bola uzavretá zmluvou novou. Je to nesmierny záväzok, keď si uvedomíme, že Ježiš od nás chce, aby sme ho milovali tak, ako miluje on, aby sme týmto spôsobom mali radi všetkých ľudí. A on miloval až do krajnosti: za nás zomrel. Je to pre človeka nemožné, aby mal takúto lásku. A keď to Boh od človeka napriek tomu chce, tak nám dáva aj prostriedok, ukazuje spôsob, ako k tomu máme dospieť.

     A týmto prostriedkom a týmto spôsobom je práve eucharistický chlieb. Ježiš nám dáva svoje telo, teda aj svoje srdce; on sa s nami spája. Ja teda nemám blížneho milovať svojím ľudským srdcom, svojimi ľudskými sympatiami, ale mám milovať Kristovým srdcom. Preto sa mi dáva v chlebe, preto sa so mnou stotožňuje, preto mi dáva svoju krv, svojho ducha, aby on sám - Boh, mohol milovať v tomto svete ľudí skrze mňa.

     Nastáva teda oná podivuhodná výmena. A pretože každá biblická zmluva bola potvrdená krvou, aj táto zmluva Nového zákona je potvrdená a spečatená krvou. "Nie krvou capov a baranov, ale krvou nepoškvrneného Baránka." On sa vydal v obeť za nás, miesto nás. Boli to naše nevernosti, pre ktoré bol pribitý na kríž a zničený vo svojom človečenstve. "Niesol naše neprávosti".

     Ak sa stotožnil s nami, s naším srdcom, potom vzal na seba aj všetky naše ľudské hriechy. Tú kamennosť nášho srdca akoby skryl vo svojom vlastnom srdci. A na tom kríži sme mali byť my. Ale on tam vystúpil miesto nás. A svoje srdce nechal prebodnúť miesto nášho. A jeho krv je jediný zdroj odpustenia našich hriechov. Ježiš sa najprv s nami stotožnil, a potom vo svojom srdci vyniesol hriechy celého sveta na drevo kríža a jeho ranami, jeho krvou sme boli uzdravení. A vtedy sa chrámová opona roztrhla vo dvoje. A priepasť hriechu medzi Bohom a človekom bola prekonaná. On raz navždy vylial svoju krv a tak nám získal večnú spásu.

     Teda keď idem na sv. omšu, idem do Večeradla. Keď idem na sv. omšu, idem tiež na Golgotu. Vystupujem pod Kristov kríž. Jeho obetu na kríži sprítomňuje to, čo sa nekrvavým spôsobom stalo vo Večeradle. Je to jediná skutočnosť Kristovho úplného odovzdania seba samého za nás. To, čo sa stalo vo Večeradle, tvorí jednotu s obetou na kríži. Je to obeta. A podstata obety nie je v tom, že tečie krv, ale podstata obety je v obetnom zmýšľaní. A obetné zmýšľanie, to je láska, ktorá dáva seba až do krajnosti: "Boh tak miloval svet, že vydal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto verí v neho" (Jn3,16), to je láska, ktorá sa obetuje, ktorá dáva.

     A Ježiš, keď prichádza ne svet "hovorí: ťNechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo. ... Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam, ... aby som plnil tvoju vôľu, Bože.Ť" (Hebr 10,6-7). Ježišova obeta začala jeho vtelením. A neprestala v žiadnu chvíľu jeho života, ale vyvrcholila, keď prišla jeho hodina. On zobral na seba prirodzenosť služobníka, zriekol sa sám seba a keď prišla hodina, aby ho otec oslávil, ukázal všetku svoju lásku a tým, ktorých zanechával vo svete, sa vydal do krajnosti. A v tejto nekonečnej láske sa vydáva svojmu Otcovi v poslušnosti a vydáva sa nám v láske a vo svojom srdci spaľuje všetky naše hriechy. Jeho telo sa skutočne obetuje na odpustenie všetkých našich hriechov. On je tam preto na kríži, aby zachránil všetkých. "Až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe, aby nezahynul nikto, ale mali život večný." A do tejto veľkonočnej obete, bratia a sestry, vstupujeme a prežívame to každou sv. omšou - stretávame sa s Kristom osobne, a to skrze tajomstvo premenenia. Ježiš je prítomný v spôsoboch chleba a vína.

     Apoštoli na túto udalosť vo večeradle boli pripravovaní, boli pripravovaní jeho zázrakmi. Oni poznali silu Ježišovho slova: rozkázal rozbúreným vodám mora a ono utíchlo. Povedal chromému: "Vstaň!" a on vstal. Povedal mŕtvemu dievčaťu: "Talita kum", a ona ožila. Povedal Lazárovi: "Poď von!", a on vyšiel. Oni poznali silu Kristovho slova. Ježiš vo svojom človečenstve neprestal byť Bohom. A v Eucharistii neprestáva byť nielen Bohom, ale neprestáva byť ani človekom. On svoje vtelenie rozšíril na chlieb a víno, aby sa stal naším pokrmom. Apoštoli na to boli pripravení jeho slovom, jeho učením. Sám im vysvetľoval, že jeho telo je skutočný pokrm a jeho krv je skutočný nápoj. Že je Boží chlieb, ktorý zostúpil z neba a dáva život svetu, že je chlieb života.

     Pri premieňaní vo sv. omši sme svedkami zázraku: prichádza k premene podstaty chleba a vína. Nový spôsob prítomnosti Zmŕtvychvstalého Krista, ktorý má iný vzťah k hmote, k priestoru a času, než my. Po celé veky existencie Cirkvi vlastne trvá jediná omša. A my vo svojom čase vstupujeme do vtelenia Boha, ktoré sa uskutočňuje v nás skrze Eucharistiu. Eucharistickým chlebom Kristus zostúpil do hmotného sveta, aby ho premenil a posvätil. A zvláštnym spôsobom chce vstúpiť do nášho života, do nášho srdca. Týmto spôsobom sa Ježiš s nami spája v hĺbke našej duše.

     Tieto skutočnosti však prežívame vo svojej viere. Ježiš sám narazil na prudký odpor, keď hovoril, že dá sám seba za pokrm a nápoj: "Ako nám tento človek môže dať jesť svoje telo?" A už vtedy za jeho života sa toto tajomstvo stalo kritériom viery v Kristovo slovo, v jeho božskú moc. Ježiš nič neodvolal. Ba dokonca aj apoštolom ponúkol: "Aj vy chcete odísť?" "Pane, ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života." Za znameniami chleba a vína sa skrýva Pán vekov - vzkriesený Kristus vo svojom človečenstve i vo svojom božstve. A nikto z nás by sa neodvážil tomuto Kristovi, triumfujúcemu víťazovi priblížiť, keby nebol takto utajený za závojom chleba a vína.

     Týmto spôsobom Boh chráni svoju slobodu. Je skutočne potrebná viera na stretnutie s ním. Tu človek nemusí mať strach, tu je iba viera. Kto nemá vieru, ten neprichádza, kto nemá vieru, ten sa na sv. omši nudí. Ale kto má vieru a vníma, k nemu prichádza vo chvíli prijímania, uvedomuje si, aký veľký je to dar. Ale tiež, aký veľký záväzok je prijímanie Kristovho tela. Ježiš nám tým kladie na srdce nové prikázanie: "Milujte sa tak, ako som ja miloval vás".

     Ak Krista prijímam, beriem na seba záväzok, že budem konať tak, ako by Kristus konal na mojom mieste. Že Kristus môže pomáhať skrze moje ruky, slúžiť skrze moje nohy, hovoriť skrze moje ústa... Ja sa tým prijímaním Kristovi vydávam. Nielen on sa vydáva mne, ale ja sa vydávam jemu. Totiž na také odovzdanie a na takú lásku, ktorú on nám dáva skrze eucharistický chlieb, nie je možné odpovedať inak, než láskou a odovzdaním sa. .

     Tiež sa skrze prijímanie tvorí spoločenstvo Cirkvi. "Kalich požehnania, ktorý žehnáme, či to nie je účasť na Krvi Kristovej? Či chlieb, ktorý lámeme, nie je účasťou na tele Kristovom?" My všetci, aj keď je nás veľa, tvoríme jedno telo, skrze Krista, ktorý sa nám dáva. On je v mojom srdci po prijímaní, ale on je tiež v srdci môjho suseda v tej istej lavici. A to spoločenstvo, ktoré ho prijalo, sa stáva hostiou. Kristus nás premieňa. V tú chvíľu sme skutočne jeho tajomné telo. A preto apoštol Pavol hovorí, že kto je a pije a nerozlišuje, je a pije si svoje odsúdenie. Kto totiž nerozlišuje, že je jedno telo so svojím bratom a svojho brata nenávidí, ten nič nechápe... Ako môže Kristus sám seba nenávidieť? Teda kto ide na sv. prijímanie má do svojho spoločenstva prijímať všetkých, ktorí do tohoto spoločenstva patria. Inak si jeme a pijeme odsúdenie, ak sa navzájom nemáme radi, pretože sme skutočne jeho telom.

     Skrze Eucharistiu vzniká tajomná jednota ľudí s Kristom, ale tiež ľudí medzi sebou. On je v nás. Práve preto pri poslednej večeri Ježiš prosil: "Aby všetci jedno boli, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe." Práve vtedy, keď sa nám dal týmto spôsobom. Teda Eucharistia je pre mňa záväzkom, aby som žil s druhými, aby som odpúšťal, aby som sa zdieľal, aby som vytvoril spoločenstvo predovšetkým s kresťanmi, aby som sa im viacej a viacej dával a neuzatváral sa vo svojom sebectve.

     Všetky tieto skutočnosti, ktoré sa mi tak veľmi ťažko vyjadrujú a dávajú do slov, sú vyjadrené v Eucharistickej modlitbe. V tej modlitbe, ktorú hovorí kňaz pri sv. omši. Je to vďakyvzdanie, eucharistická modlitba (niekedy sa jej tiež hovorí kánon), je to modlitba Cirkvi. Kňaz sa modlí v mene celej Cirkvi, preto je viazaný formou. Nie je to jeho osobná modlitba. Zastupuje tam celú Cirkev. Táto modlitba, ako ju máme v liturgických knihách, najčastejšie sa koná 4 formami, štyrmi kánonmi.

     Najčastejšie poznáme z nedele ten tretí: to je modlitba, ktorá bola zostavená po II. vatikánskom koncile a najlepšie vyjadruje rímsku tradíciu. Vo všedný deň sa najčastejšie používa druhá euch. modlitba; tá je najkratšia a jej základ je z roku 215. Už vtedy sa takto podobne modlili kresťania pri sv. omši. Modlitba, ktorá sa najmenej používa je štvrtá. Najviac sa blíži k východným anaforám, k východným modlitbám a ukazuje dielo spásy - ako Boh jedná s človekom. A každá táto modlitba má určité časti, ktoré si môžeme pripomenúť, aby sme ich boli schopní lepšie vnímať pri sv. omši.

     V každej modlitbe je vzývanie Ducha Sv.: Preto ťa, Otče, prosíme, posväť svojím Duchom tieto dary, ktoré sme ti priniesli na obetu. A po druhý raz vzývame Ducha Sv., keď hovoríme: A nás všetkých, ktorí prijímame jeho telo a krv naplň Duchom Svätým. Teda vzývame Ducha Sv., aby premenil prinesené dary a vzývame Ducha Sv., aby premenil nás, ktorí prijímame Krista, v jeho tajomné telo. Toto je skutočné vyliatie Ducha Sv. do spoločenstva, ktoré slávi EucharistiuDruhá časť tejto modlitby, ktorá sa pravidelne opakuje pri každej sv. omši, je pripomienka spasiteľných udalostí smrti, zmŕtvychvstania a nanebovstúpenia Pána. Sv. omša je pamiatka Pánovej večere, smrti a zmŕtvychvstania. A toto všetko nielenže spomíname, ale to sa všetko sprítomňuje. My vstupujeme pri každej sv. omši mimo čas, do večnosti a máme účasť na jednej Kristovej omši, ktorá trvá až do skončenia vekov. Sv. omša je dielom Ducha Sv. On, Duch, v zhode s uistením Ježiša, má konať naďalej jeho dielo a má všetko pripomínať a odovzdávať jeho veriacim.

     Úlohou Ducha Sv. je veľká služba Ježišovmu dielu. On bdie nad sprítomnením a plodmi spasiteľného Ježišovho diela. On, Duch Sv., nám dáva účasť na týchto veľkonočných udalostiach.

     Ďalšou súčasťou tejto modlitby sú prosby. Nimi vyjadrujeme, že Eucharistia sa skutočne slávy v spoločenstve celej Cirkvi, ako nebeskej - kedy prosíme o príhovor svätých, tak Cirkvi pozemskej - kedy prosíme za pápeža, biskupov, za všetok zhromaždený ľud, za celú Cirkev. Do sv. omše zapájame všetky bolesti sveta. nemôžeme povedať, že by v Cirkvi bol niekto, za koho sa nemodlíme. pokiaľ sme na sv. omši skutočne prítomní, tak sa modlíme za všetkých ľudí, za všetkých kresťanov. Neexistujú duše zomrelých, za ktorých sa nikto nemodlí. Pri sv. omši sa modlíme za všetkých zomrelých. Pokiaľ sme ovšem prítomní...

     Vrcholom Eucharistie sú konsekračné slová, slová premenenia. Kňaz tam jedná v mene a v moci Krista. Kristus je skutočne prítomný v tú chvíľu v jeho osobe. Tie slová nehovorí kňaz, tie slová hovorí Kristus skrze kňaza. A to, čo hovorí, sa v tú chvíľu uskutočňuje: "Toto je moje Telo, toto je moja Krv." Od okamihu premenenia je hostia závojom prítomného a vteleného Boha. Kňaz drží v rukách skutočne Spasiteľa, Vykupiteľa, vtelenú Lásku Božiu. A preto ju ukazuje ľuďom, aby sa na ňu pozreli. Niektorí ľudia majú vo zvyku v túto chvíľu skloniť hlavu takmer pod lavicu, aby sa v túto chvíľu nepozreli. A je to škoda. Eucharistia sa ukazuje, aby sme sa pozreli, ale nie aby sme zaborili hlavu do lavice a robili tam nejaké cvičenie. V tú chvíľu sa máme pozrieť na Ježiša a pozdraviť ho. A až potom sa ukloniť na znamenie úcty. A takisto sa pozrieť na kalich s Kristovou krvou.

     V túto chvíľu sa uzatvára, alebo skôr obnovuje nová a večná Zmluva medzi Bohom a človekom. Je to veľký okamih. Keby sme my, ľudia, ktorí všetko prežívame skrze viery, to prenikli, čo sa všetko odohráva, tak by sme museli zomrieť. Neuniesli by sme túto skutočnosť, nedokázali by sme sa pozrieť do tváre Boha. Preto Boh, ktorý sa takto s nami stretáva, sa zahalí do tajomstva Sviatosti.

     Boh chce, aby sme ho skutočne milovali a dáva sa nám preto ako chlieb. Niekedy sa hovorí: "Z lásky by som ťa zjedol". Áno, Boh chce, aby sme ho z lásky zjedli. Tuto prichádza týmto spôsobom. On sa chce zjednotiť s dušou každého a s nami všetkými.

     Záverečná časť eucharistickej modlitby znie: "Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi, máš ty, Bože Otče všemohúci, v jednote s Duchom Svätým všetku úctu a slávu po všetky veky vekov." A toto nám má znovu pripomenúť, že sme stále hovorili k Bohu Otcovi, nie k Ježišovi. My sme sa obracali na Boha Otca - a to skrze Krista. Prúd darov Božej lásky ide od Boha Otca k nám skrze Krista. My všetci spolu s kňazom stojíme pred Bohom Otcom v Kristovi. Iba tak sa môžeme postaviť pred svätého Boha. Kristus stojí s nami a pred nami a Boh Otec vidí nás v Kristovi. Preto skrze neho, s ním a v ňom pristupujeme k Bohu Otcovi v Duchu Svätom. Toto zvolanie je zakončené jedným z najdôležitejších slov sv. omše - oným "Amen", tak je. A podľa toho "Amen" sa dá niekedy zistiť, ako tá zhromaždená cirkevná obec chápe alebo nechápe, čo sa deje. Väčšinou, keď sa to nechápe, tak to "Amen" úplne zanikne. Ale keď tí ľudia vedia pred kým stoja a kto s nimi stojí v tom kostole - že stojíme pred Bohom Otcom s Kristom, tak to "Amen" priamo zahrmí. Pretože to je radosť. To je potvrdenie tejto skutočnosti: Áno, tak je. Amen.

     Ten, kto objavil Eucharistiu, jej hodnotu, časom zistí, že bez nej nemôže žiť. V Cirkvi sú mučeníci Eucharistie. V rímskych dobách, počas prenasledovania kresťanov, veľa kresťanov zomrelo práve preto, že slávili Eucharistiu. boli prichytení pri slávení Eucharistie. V tých zápisoch, v tých protokoloch vyznávajú" "My bez Eucharistie nemôžeme žiť". Oni mohli svoju vieru potajomky vyznávať - súkromne. Ale oni hovoria: "Nie, my bez Eucharistie nemôžeme žiť, lebo potom nedokážeme žiť ako kresťania. Nedokážeme milovať Boha a blížnych bez toho, aby sme prijali Krista, jeho srdce do svojho, bez toho že by ma napojil svojou duchom a svojou krvou".

     Bez Eucharistie sa nedá žiť. Ona je pokrmom na cestu. Ona je pokrmom pútnikov do večného Božieho domu. A už teraz, týmto spôsobom nám Boh dáva účasť na svojom večnom živote. A tiež nám dáva záruku večnej budúcej slávy. Tým, že sme spájaní stále, a upevňované je naše spoločenstvo s Kristom, rastie istota našej spásy. Tí, ktorí sú s Kristom spojení, majú pripravené miesto v nebi.

Sväté prijímanie

     Sv. omša je obetná hostina. "Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: "Veľmi som túžil jesť s vami tohto baránka skôr, ako budem trpieť" (Lk 22,14). Pre Ježiša bola táto večera dôležitý, túžobný a jedinečný okamih. On naňho svojich učeníkov pripravoval. Sám sa naňho pripravoval, preto ho umiestnil do večere na rozlúčku. Odchádza a predsa ich toľko miluje. Má túžbu byť s nimi jedno podľa vzoru svojho zjednotenia s Otcom. Ako keby prosil: dovoľte mi, aby som žil vo vás.

     Naplnením tejto túžby je práve Eucharistický chlieb. Môžeme povedať, že je to vynález jeho lásky. On je vo svojom Otcovi, my v ňom a on v nás. To je sv. prijímanie. Mali by sa teda pri každom svätom prijímaní stretnúť dve túžby: túžba nášho Pána, ktorý túži po nás a túžba učeníka, ktorý túži po svojom Pánovi.

     Každý človek túži po tom, aby bol milovaný, aby bol prijatý, a zároveň každý človek pociťuje vo svojom srdci, v hĺbke svojej duše akúsi vnútornú samotu. Túžime po niekom, aby túto samotu naplnil. A zároveň skôr či neskôr získame skúsenosť, že to nemôže urobiť človek. Aj v najhlbšom priateľstve a v najkrajšom manželstve v tom najhlbšom mieste svojho srdca človek zostáva sám. Je to preto, že sme boli stvorení pre Boha. Človek má v sebe túto hlbokú samotu aby neprestal túžiť po Bohu. Túto samotu môže vyplniť jedine Boh a nespokojné je srdce človeka, pokiaľ nespočinie v Bohu. Ježiš skrze Eucharistický chlieb ako Boh vstupuje do tejto našej samoty. Je to podivuhodné zjednotenie, proti ktorému každé iné je iba tieňom, symbolom, predzvesťou: jednota manželov, jednota medzi matkou a dieťaťom, jednota kmeňa a ratolesti.

     Ak sa človek dokáže tak stíšiť, že prežije túto svoju bytostnú samotu a ak už pochopil, že žiadny človek túto samotu nemôže vyplniť, potom sa môže zrodiť túžba po Bohu a môžeme tiež nájsť spôsob, ako túžbu naplniť. Je to Eucharistický chlieb. Táto túžba je najlepšou prípravou na prijatie nášho Pána. Túžba, ako hovorí sv. Augustín, rozširuje srdce. A čím je srdce širšie, tým viacej milosti môže prijať. Ježiš prichádza ako prúd horúcej lásky a ak človek ktorý ho prijíma je ľahostajný, chladný, tak z toho je zase iba vlažnosť. Ak človek, ktorý Krista prijíma, je rozhorúčený túžbou po ňom, tak z toho vyrastie vrúcna láska. A táto naša túžba nespočíva v citoch ale skôr vo vôli, v odhodlanosti, rozhodnutí. Túžim a chcem Ježiša prijať.

     Ďalej sme hovorili o tom, že vo sv. prijímaní nás Kristus spojuje sám so sebou so svojim tajomným Telom, zapája nás do svojho Tela. V Kristovi máme spojenie so všetkými kresťanmi, ktorí spolu s nami slávia Eucharistickú obetu. Ale nielen to: skrze Krista sme spojení so všetkými kresťanmi ktorí prijímajú Eucharistiu kdekoľvek na svete, so všetkými biskupmi, kňazmi, so všetkými. A skrze Krista sme spojení aj s tými, ktorí sú už v nebi a chvália Boha so všetkými svätými, pretože aj s nimi vytvárame tajomné Kristovo Telo - spoločenstvo Cirkvi. Skrze sväté prijímanie, skrze toto stretnutie s Kristom sa dostávame mimo čas. Sme spojení so všetkými, ktorí Krista na tejto zemi kedykoľvek prijímali: s mučeníkmi, vyznávačmi, svätcami...

     V Eucharistii je Cirkev, Kristovo Telo, budovaná. Ona je základ jednoty, a to má potom celkom konkrétne dôsledky. Ak pristupujem k Pánovmu stolu mám byť a musím byť v jednote s Cirkvou, mať spoločenstvo s Cirkvou. Preto na sväté prijímanie nemôžu ísť tí, ktorí nezdieľajú jednotu viery - jednotu viery s týmto tajomstvom. Napr. bratia evanjelického vyznania. Môžem prijímať Eucharistiu v pravoslávnom kostole alebo grécko-katolíckom, ale nie v evanjelickej modlitebni. Nespája nás jedna viera.

     Preto ku sv. prijímaniu nemôžu pristúpiť tí, ktorí síce patria k viditeľnému telu Cirkvi, sú pokrstení, ale sami sa oddelili od Krista ťažkým hriechom. Vnútorné spojenie s Kristom a Cirkvou sami pretrhli smrteľným hriechom. Preto je treba sa najskôr zmieriť s Bohom i s Cirkvou skrze sviatosť pokánia a potom môžem pristúpiť k Pánovmu stolu. Preto na sväté prijímaniu nemôžu ísť tí, ktorí žijú v stave cirkevne neplatného manželstva, alebo v stave akéhokoľvek cirkevného trestu, napr. exkomunikácie za zvlášť závažné hriechy. Najskôr musí byť sňatý trest, potom odpustený hriech a až potom je otvorená cesta prijať Krista. A tak isto (na to sa často zabúda) na sväté prijímanie nemôže ísť ten, kto neodpustil svojmu bratovi, kto žije v nenávisti, vo vedomom hneve a nechce sa zmieriť. Boh nám nemôže odpustiť, ak sme my sami neodpustili. Bez ochoty zmieriť sa, odpustiť, bez odpustenia v srdci nemožno prijímať. Veď Ježiš Kristus chce zo mňa i z môjho nepriateľa mať jedno Telo.

     Tu by som použil taký príklad a prirovnanie: Jeden misionár, ktorý obchádzal svoje misijné stanice a do takej stanice sa dostal asi raz za mesiac, mal tento zvyk: keď prišiel, zobral trs trávy a ten dal do ruky jednému človeku. Ten človek mal trs trávy odovzdať ďalej. Ale to mohol urobiť iba vtedy, keď si bol vedomý, že je zmierený so všetkými ľuďmi tej dediny. A tak tá tráva putovala ako pozdrav pokoja od jedného človeka k druhému: po poliach, v tých lesoch tam... ľudia si to odovzdávali. Misionár medzi tým vyučoval, navštevoval chorých a až večer sa zišla celá cirkevná obec, aby slávili Eucharistiu. A keď sa tá tráva vrátila do rúk toho misionára, sv. omša bola. A tak sa trebárs stalo, že otec a syn boli pohádaní, nerozprávali sa spolu a nechceli sa zmieriť. Nemohli si podať ten trs trávy a on sa nevrátil misionárovi do rúk. A v ten deň sv. omša nebola. Prehovoril k ľuďom a odcestoval. Vrátil sa za mesiac a všetci vedeli, že pokým sa tí dvaja nezmieria, svätá omša nebude. Až keď dokážeme prijať jeden druhého, a to i s odpustením, môžu nás spoznať ako Ježišových učeníkov. A Ježiša môžu byť poznávať medzi nami. "Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať" (Jn 13,35).

     Prečítam vám kúsok z denníka jedného farára: Akú by som chcel mať sv. omšu vo svojej farnosti? Chcel by som, aby sa v kostole všetci cítili ako v rodinnom dome medzi sebou a všetci spoločne s Bohom. Na tom mi najviac záleží a zároveň chápem, že dosiahnutie tejto jednoty je najťažšie. Ľahšie je recitovať omšové odpovede, čítať modlitby z misála, než si všímať blízkych, zbaviť sa ľahostajnosti k nim a milovať ich ako seba a želať dobro všetkým. Chcel by som, aby sme boli všetci vo vnútornom, hlbokom spoločenstve medzi sebou a s Bohom. Ako to urobiť, aby pán stojaci pod chórom nevidel v ľuďoch okolo seba len cudzích ľudí, ktorí sú mu ľahostajní, ale aby v nich videl Cirkev? Aby elegantná pani neklasifikovala zlostne iné, menej elegantné panie, stojace vedľa nej, ale aby sa cítila ako jedna z nich? Je to ale nutné k tomu, aby sa omša slúžila dobre. Nutnejšie než zbožné kľakanie a prežehnávanie sa. Na prvom mieste, pokým ide o účasť na sv. omši, by som postavil ovzdušie v kostole, ovzdušie jednoty a lásky".

     Plná účasť na sv. omši spočíva vždy v tom, že prijmeme Krista vo sv. prijímaní. Byť na sv. omši a bez dôvodu neísť na sväté prijímanie, je rovnaký nezmysel, ako byť pozvaný na hostinu alebo na svadbu a povedať, že jesť nebudem. Nech sa na mňa nehnevajú, ale ja sa len pozriem, ako to majú pekne ozdobené. Inými slovami tiež môžem takýmto spôsobom povedať Kristovi: Pane, potrebujem ťa, ale nie zas až tak veľmi. Je to ako byť pri prameni vody, mať smäd a nenapiť sa. A tak sa vyskytujú najrôznejšie falošné dôvody, prečo nejdem na sv. prijímanie. Zhrnul som ich do troch:.

     1.Tradícia názoru, že pred sv. prijímaním sa musím predsa vyspovedať. Títo ľudia potom chodia na sv. prijímanie jeden krát, najviac dvakrát do roka, väčšinou na Veľkú noc, niekedy Vianoce - hneď po spovedi na sv. prijímanie a potom je koniec. Boli časy, keď sa v niektorých kostoloch dali spovednice na povalu, pretože už nikto nechodil na sv. prijímanie a všetci boli prítomní iba ako diváci. Ale Pán Ježiš nepovedal: vezmite a pozerajte sa. On povedal: vezmite a jedzte.

     2.Na sv. prijímanie nechodíme preto, lebo máme hriechy. To je pravda, že hriech je zásadnou prekážkou, ale hriech smrteľný, ťažký, závažný. Tie naše každodenné hriechy a poklesky nám Boh odpúšťa pre našu ľútosť, pre našu vrúcnu modlitbu, pre skutky lásky ktoré vykonáme, pre počúvanie Božieho slova. A tiež v samotnej svätej omši máme úkon kajúcnosti, kedy ľutujeme svoje hriechy a vieme, že Pán nám odpúšťa. Sväté prijímanie nie je pre dokonalých a svätých, ale pre slabých, aby sa svätými stali. Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Veď predsa každý z nás pred svätým prijímaním vyznáva: "Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a duša mi ozdravie." A to je pravda.

     3. Napriek tomu sa niekto môže cítiť nehodný, a to bez rozumného dôvodu. V tomto prípade je treba dať na Ježišovo slovo, a nie na vlastný pocit. Dôverovať a ísť. On povedal: vezmite a jedzte z neho všetci. On nechce byť božským väzňom vo svätostánku ale chce prebývať v nás. Pokora, ľútosť a radosť z toho, že môžem prijať Pána, nás očisťujú. Ešte by som pripomenul predpisy Cirkvi, že hodinu pred sv. prijímaním je eucharistický pôst a to z dôvodu úcty voči Kristovi. Nejeme a nepijeme nič, len keď je treba tak čistú vodu. Toto neplatí pre chorých, pre diabetikov, a pod. A nie je dôvod, aby sme túto hodinu merali na stopkách. Ak máme hodinu s úctu voči Kristovi nejesť, tak pred svätým prijímaním tú hodinu nejeme. A nie že sa pozeráme a keď nám nevyjde presná hodina, tak radšej na sväté prijímanie nejdeme.

     Ak nám nebráni žiadna osobná prekážka, tak pre človeka ktorý má toto cítenie Cirkvi je samozrejmé, že pokiaľ sme na svätej omši, tak ideme na sv. prijímanie. Pokým sme ale už druhý krát na svätej omši v ten istý deň, tak môžeme ísť na sv. prijímanie iba vtedy, ak sme boli na celej svätej omši. Je to opäť z dôvodu úcty k Eucharistii, aby sa toto prijímanie niektorými ľuďmi neznevážilo.

     Najdôležitejšou podmienkou prijatia Krista je naša viera. Viera spôsobuje, že Kristova moc v nás môže pôsobiť. A naopak nedostatok viery zväzuje jeho Božskú moc. Ako medzi obyvateľmi Nazareta nemohol Ježiš urobiť žiadny zázrak a divil sa ich nevere, tak sa to deje i dnes v našich kostoloch. Pán sa s nami stretáva a diví sa našej nevere a nemôže vykonať tie skutky, znamenia a uzdravenia ktoré by chcel, pretože často nachádza veľmi málo viery. Máme prichádzať za Ježišom s očakávaním, s vierou. Prijímať ho ako najvzácnejšieho hosťa a najväčší dar. A on sa ma môže tiež pýtať: čo odo mňa chceš?.

     Skrze prijímanie Krista v Eucharistii v našej duši prebieha predovšetkým uzdravenie a potom posilnenie. Každý z nás sa vďaka svojmu hriechu vždy znovu vylúči s pôsobenie uzdravujúcich síl, ktoré sme prijali pri sviatosti krstu. Vtedy pri krste v nás bolo začaté oslobodzovanie z moci temnoty a z moci zla. Slávením Eucharistie sa tento proces oslobodzovania, začatý pri krste, udržuje a prehlbuje. My sa vymykáme zo sféry zla a vedome sa nechávame uvádzať do Božieho kráľovstva. A to je uzdravujúca moc.

     Hriech v nás zatemňuje ducha a zatvára nám oči srdca. Skrze slávenie Eucharistie sa nám vracia schopnosť vidieť duchovné veci, vidieť duchovnú krásu, rozlíšiť dobro od zla a mať odpor ku každému zlu. Ľudí už potom nehodnotíme podľa ich vzhľadu alebo podľa ich výkonu ale vnímame ich pred Bohom ako milované Božie deti. A dokážeme vnímať Božie pôsobenie a prebývanie v človeku. Táto schopnosť vidieť očami srdca, vidieť hodnoty duchovné, je v nás zastieraná každým hriechom. A naopak, každým stretnutím so Svätým svätých sa táto schopnosť očisťuje a prehlbuje.

     Ďalej hriech rozbíja naše medziľudské vzťahy, a naopak skrze Krista vzniká jednota medzi nami ľuďmi, spojením zhromaždenej obce. Sme Kristom pretváraní v jeho Telo. V Eucharistii teda Ježiš uzdravuje naše medziľudské vzťahy, naše zranenia, ktoré sme si spôsobili hriechom, našich nedorozumení, ktorých sa chceme zriecť. Keď prichádzame ku Kristovi po sv. prijímaní, môžeme mu predkladať svoje medziľudské vzťahy s prosbou, aby to on uzdravoval. Jemu to máme odovzdávať.

     Hriech je vždy vzbura proti Bohu. Je to naša neposlušnosť. Sami si chceme určiť, čo je dobré a čo je zlé. A my sa s Ježišom stretávame v Eucharistii s jeho poslušnosťou. On vedome sám seba dobrovoľne vydáva Otcovi. S touto jeho poslušnosťou sa stretávame. A táto jeho poslušnosť nás oslobodzuje z našich neposlušností, oslabuje ju, vyslobodzuje nás z hriechu.

     Hriech napokon zraňuje aj naše telo a často môže spôsobiť chorobu: psychickú chorobu i chorobu tela. A my sme pri svätom prijímaní preniknutí Kristovým Telom. Potom teda môžeme očakávať aj telesné uzdravenie. Preto sa kňaz pred prijatím Krista modlí: "Pane Ježišu Kriste, nech mi prijatie tvojho tela a krvi neslúži na odsúdenie a zatratenie, ale pre svoju dobrotu nech mi ochraňuje a uzdravuje dušu i telo".

     Eucharistia je skutočne liek aj pre telo, pretože čo sa Cirkev modlí, to aj verí, to sa skutočne aj deje. Preto by sme po každom prijatí Krista mali prosiť ale aj ďakovať za uzdravenie, ktoré nám toto prijímanie prináša a v nás spôsobuje. Človek je vždy oslobodzovaný od moci zla. Vždy je v ňom oslabovaná schopnosť hrešiť. Je uzdravovaný z najrôznejších rán, ktoré v ňom hriech zanechal. A vždy sa deje zmena, ktorá sa dotýka nášho života, i keď to svojimi zmyslami nemusíme vôbec postrehnúť, nemusíme to vôbec cítiť. Sme zdvihnutí z moci zla a prijatí do Božieho kráľovstva. A tak skrze Eucharistiu môžu byť zbúrané steny našej nenávisti, nedôvery, všetko to, čo sme schopní nahromadiť svojou ľudskou svojvôľou. My sa môžeme pozerať na seba a na druhých očami srdca, očami ducha. Môžeme vnímať, že sme bytosti stvorené Bohom Otcom, vykúpené Synom, že sme chrámami Ducha Svätého. Pretože sa stretávame vo svojej nedokonalosti s tým, ktorý je absolútne Dobro a absolútna Dokonalosť, stávame sa tým lepšími.

     Sviatostné stretnutie s Kristom má vždy vo svätej omši svoj poriadok. Táto časť začína modlitbou Otče náš. Od Otčenáša je príprava na sväté prijímanie. Otče náš je vzor každej modlitby. Obsahuje všetko za čo máme Boha prosiť. Posledná prosba sa rozvíja: Prosíme ťa, Otče, zbav nás všetkého zla, udeľ svoj pokoj našim dňom a príď nám milosrdne na pomoc, aby sme boli vždy uchránení pred hriechom a pred každým nepokojom, kým očakávame splnenie blaženej nádeje a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista. V tejto modlitbe vidíme túžbu po oslobodení a vymanenia sa zo zla, hriechu, túžbu po uzdravení.

     Potom prosíme o pokoj a jednotu: "Pane Ježišu Kriste, ty si povedal svojim apoštolom. Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Nehľaď na naše hriechy ale na vieru svojej Cirkvi a podľa svojej vôle jej milostivo daruj pokoj a jednotu, lebo ty žiješ a kraľuješ na veky vekov." Prosíme, aby skrze toto prijímanie Boh uzdravil naše medziľudské vzťahy, aby vniesol uzdravujúci pokoj do nášho srdca.

     Nasleduje gesto pozdravenia pokoja. Má to byť prejav nášho uzmierenia. Máme si uvedomiť, že sme skutočne všetkým odpustili, že v Kristovi sme bratia a sestry. Jedine v tejto dispozícii môžeme potom Krista prijať.

     Potom kňaz láme chlieb ako pri premenení je naznačená Kristova smrť a to oddelením tela od krvi Pána, tak tu je naznačené jeho zmŕtvychvstanie. tým, že kňaz kúsok Tela ponorí do kalicha, do krvi Pána. Eucharistický Kristus je živý, je to prameň nebeského života.

     Vo vzývaní Krista v slovách Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami sa už každý z nás osobne pripravuje na stretnutie s ním. Do tohoto vzývania môžeme vložiť svoju túžbu po ňom, svoju vieru, svoju ľútosť nad vlastnou nedokonalosťou.

     Potom je výzva k svätému prijímaniu. "Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta, blahoslavení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu." Na túto výzvu už odpovedá každý zvlášť a sám za seba. A to je naše Amen, ktoré hovoríme pred tým, ako Krista prijmeme. Pretože Ježiš prichádza ku každému osobne, aj ja má vyznať pred ním osobne svoju vieru. A to hovorím práve tým slovom Amen - tak verím, je to skutočne Telo Kristovo.

     Po sv. prijímaní, keď celé spoločenstvo prijalo Krista, väčšinou sa spieva a mnohým to vadí, že sú rušení v súkromnej modlitbe. Ale môžeme sa na to pozrieť aj inak: spev je výraz vedomia spoločenstva. Kristus z nás vytvoril hostiu, svoje telo a my toto tajomstvo vyjadríme spoločným spevom. Vyjadríme svoju vďaku a radosť.

     Po každom svätom prijímaní je vždy chvíľa ticha pre osobný intímny rozhovor s Kristom. V tej chvíli nemám mať nič dôležitejšie, než Pána. Je to chvíľa vrcholného stretnutia s ním.

     Všetky naše súkromné ďakovania a prosby zhrňuje potom kňaz do modlitby po svätom prijímaní. Tam v mene nás všetkých ďakuje za dar, ktorý sme dostali. A nakoniec si prečítajme kúsok z dokumentu apoštolského stolca, kde sa hovorí: Zjednotenie s Kristom ku ktorému smeruje Najsvätejšia Sviatosť, musí prežiariť celý náš život, tak aby veriaci neustále nazerajúci tento dar vo svetle viery pod vedením Ducha Svätého, žili každodenne vo vďakyvzdávaní a prinášali plody stále dokonalejšej lásky.

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK