 |
|
Výklad svätej omšeBohoslužba slovaMinule sme, bratia a sestry, hovorili o vstupných obradoch, o príprave na sv. omšu. A v celej tejto časti, ako sme to minule počuli, hovoríme skôr my k Bohu. Pred Ním uznávame svoju hriešnosť, Jeho oslavujeme spevom Kyrie a Sláva Bohu na výsostiach, k Nemu priamo hovoríme vo vstupnej modlitbe. A teraz je čas, aby sme Boha počúvali my, pretože On k nám chce hovoriť. Preto si sadneme a s vedomím, že nielen chlebom je živý človek, ale každým slovom, ktoré vychádza z Božích úst, pozorne počúvame jeho Slovo. Sadneme si preto, aby sme si uvedomili, že je potrebné sa stíšiť, máme sa sústrediť, máme uvažovať. Sme ako Mária z Betánie, ktorá si sadla k nohám svojho Pána, a tak sa započúvala, že zabudla na všetko ostatné. Všetko ostatné bolo pre ňu vedľajšie v porovnaní s tým, že Pán k nej hovorí. Táto časť sv. omše sa nazýva BOHOSLUŽBA SLOVA, alebo tiež STÔL SLOVA. A o tom budeme premýšľať v tejto úvahe. Najdôležitejšie je snáď hneď na začiatku povedať, že pri liturgii nepočúva nejaké rozprávania o minulých udalostiach. Ale tu a teraz hovorí živý Boh. Hovorí o nás a hovorí pre nás. K tomu niekoľko poznámok: Stvoriteľ hľadá kontakt s človekom. V raji sa s človekom priateľsky rozprával, urobil ho svojím partnerom. Ale človek bol neverný. Vzdialil sa od Boha, sklamal, Boh však zostal verný a začal rozhovor spásy. Znova sa snaží s človekom hovoriť. Ale človek už stratil tú schopnosť, aby v srdci začul ten tichý Boží hlas. Nie je toho schopný. Ale Boh napriek tomu hovorí k svojmu ľudu. Hovorí za hromu a blesku z horiacej hory. Ľud počúva s bázňou a chvením. A vtedy starší Izraela prišli k Mojžišovi s prosbou: "Pristúp k nemu ty sám, vypočuj všetko, čo Pán, náš Boh povie. Ty nám potom povieš všetko, čo ti povedal Pán, náš Boh. My ťa vypočujeme a urobíme tak. Veď kto z celého tvorstva by mohol počuť hlas živého Boha?" A inšpirovaný autor 5. knihy Mojžišovej hovorí, že sa to Bohu zapáčilo. Boh hovoril k svojmu ľudu skrze Mojžiša. A naďalej si vyberal spolupracovníkov, aby sa skrze ľudí uskutočňovali jeho plány spásy. A tak hovoril k patriarchom, sudcom, prorokom a kňazom. "Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov" (Hebr 1,1). "Lebo proroctvo nikdy nevzišlo z ľudskej vôle, ale pod vedením Ducha Svätého prehovorili ľudia poslaní od Boha" (2 Pt 1,21). Boh nás nenechal v temnote. Jeho Slovo je ako svieca, ktorá svieti na temnom mieste, pokým nesvitne deň a v srdci nám nevyrazí zornica. Boh vždy hovoril prostredníctvom ľudí. A potom prišla plnosť času, plnosť Božieho zjavenia: "V týchto posledných dňoch prehovoril k nám (Boh) v Synovi... On je odblesk Božej slávy a obraz jeho podstaty..." (Hebr 1,2.3). Ale aj Syn Boží, Večné Slovo, hovoril našou prostou, ľudskou rečou. Prišiel a vyjadroval sa naším jazykom. Vidíme teda, že Boh k nám stále hovorí skrze obyčajných ľudí, alebo skrze ľudstvo Večného Slova. A podobne aj v liturgii k nám Boh hovorí skrze obyčajných ľudí. Hovorí k nám kňaz, lektor - číta slová prorokov, slová ľudské. A môžeme nadobúdať dojem, že sú to ľudia, kto k nám hovorí. Ale naše uši viery môže jasne počuť slovo Božie. A preto veriaci človek na výzvu "Počuli sme Božie slovo" odpovedá "Bohu vďaka" alebo "Chvála Tebe, Kriste". Vo svojom ľudskom čase sa stretávame s Tým, ktorý je večný. A čas stráca svoj rozmer. To, čo Boh hovoril Izraelitom skrze prorokov, hovorí teraz tebe, v tvojej životnej situácii. To, čo Ježiš hovoril na brehu Genezaretského jazera, keď hovoril k zástupom, znie teraz pre mňa. Ježiš hovorí z lode a jeho slovo znie dodnes v Cirkvi: znie v slovách evanjelia. Jeho slovo potom nesmeruje do prázdna a netýka sa niečoho všeobecného. Niekedy sme v pokušení si povedať: "To by mal počuť môj sused, to by mal počuť môj manžel". Ale toto slovo znie vždy priamo a výlučne pre nás. V 2. knihe Samuelovej je poslaný prorok Nátan ku kráľovi Dávidovi, ktorý zhrešil cudzoložstvom a vraždou Uriáša. Nátan príde k Dávidovi a rozpráva mu príbeh o boháčovi, ktorý ukradol ovečku chudákovi. Dávid vzplanie spravodlivým hnevom a tu mu Nátan hovorí: "Ty si ten muž! Prečo si sa dopustil toho, čo je zlé v Pánových očiach?" A až teraz Dávid uznáva svoj hriech a začína činiť pokánie. A to isté by sme mali počuť my v liturgii. Božie Slovo je pre mňa zapečatené, nečitateľné, pokým nepochopím, že hovorí priamo ku mne: "Ty si ten farizej, ty si ten colník, ty si ten slepec, ty si ten apoštol, ten boháč... Ty si ten, ku ktorému Kristus hovorí!" A tak keď napríklad čítame o umučení Pána, nemôžeme byť rozhorčení a nadávať na tých Židov, ako to s tým Ježišom mysleli zle. Ale musíme vidieť, že to sú moje hriechy, ktoré ho držia na dreve kríža. To, čo vraví Ježiš, má potom hovoriť v našom srdci. Inak by o nás platilo jeho slovo: "Hľadia, ale nevidia. Počujú, ale nerozumejú. Pretože zarástlo tukom srdce tohto ľudu: ušami nepočujú a oči zavreli, takže očami nevidia a ušami nepočujú, srdcom nepochopia a ja ich neuzdravím". Prvá podmienka, aby sme mohli dobre prežiť bohoslužbu slova, je ochota vztiahnuť Božie slovo na seba. Ďalším predpokladom, ktorý z toho vyrastá, je túžba. Túžba po slove živého Boha. Keď som videl v pravoslávnom chráme, ako ľudia počúvali evanjelium na kolenách, v hlbokom sústredení, tak som si spomenul na tie zástupy, ktoré išli za Ježišom na púšť. Zabudli jesť, zabudli na smäd, tri dni boli s ním a jeho slovo im bolo pokrmom a nápojom. S akou pozornosť vnímame my Božie slovo? Keď na oltári lámeme eucharistický chlieb, tak sa s veľkou pozornosťou staráme, aby ani kúsoček hostie snáď nespadol na zem. A keď čítame Božie slovo, keď lámeme tento chlieb, tak svojou roztržitosťou a nepozornosťou často necháme toho popadať na zem až príliš mnoho. Môžeme si dať na zamyslenie otázku, čo si môžem po sv. omši opakovať z čítania, z evanjelia, či z kázne, ktorú som práve dnes počul. K pochopeniu Božieho slova je potrebná ešte jedna dôležitá skutočnosť: postoj. Je treba mať dar Ducha Svätého. A my sme ho dostali pri sviatosti krstu. On je tým perom, ktoré písalo Sväté písmo. On je autor, ktorý nás vedie do plnosti pravdy. Kto počúva Písmo, má byť plný Ducha, pretože inak neporozumie. Ak nie je v srdci poslucháča prítomný Duch Svätý, márne sa namáha ten, ktorý číta (lektor). Duch nám dáva vnútorné uši, aby sme boli schopní počuť Božiu reč. A tak pre každú bohoslužbu slova, pre každé počúvanie, alebo čítanie Božieho slova, potrebujeme minimálne tieto tri predpoklady, tento trojaký postoj: 1. Prosiť Ducha Svätého, aby nás uschopnil počuť to, čo počuť máme. 2. Mať ochotu vztiahnuť Božie slovo na seba. 3. A mať po ňom túžbu spojenú s pozornosťou. A potom k nám Božie slovo prichádza. Prichádza do našej konkrétnej situácie. Nachádza nás v určitej etape duchovného života, s určitými starosťami. Ale Boh nás chce vždy viesť k niečomu novému. Jeho slovo je výzvou vykročiť, prekročiť určitú bariéru. Jeho slovo je výzvou, aby sme lepšie videli svoj život. Jeho slovo nás vedie k vytvorení nových vzťahov. Orientuje nás v životných situáciách. Jeho slovo nás niekedy znepokojuje, inokedy povzbudzuje, niekedy dodáva odvahu, inokedy uisťuje o Božej láske, a inokedy zas očisťuje. Božie slovo v nás má byť živé. Božie slovo je "živé, účinné, ostrejšie ako každý dvojsečný meč. Preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca. A niet tvora, ktorý by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať" (Hebr 4,12-13). A Pavol píše Timotejovi: "Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo" (2 Tim 3,16-17). . Boh nás chce svojím slovom meniť, pretvárať. On chce svoje slovo do nás vteliť. Zasieva ho do našich sŕdc ako semeno a očakáva plody. Jeho slovo v nás má byť účinné. Nechce sa vracať k Bohu späť bez účinku. Má v sebe moc, aby pretváralo ľudské srdcia. Jeho slovo sa skutočne do nás chce vteliť. Tak ako sa večné Slovo vtelilo do lona Panny Márie, tak to slovo (s malý "s"), slovo Božie, slovo, ktoré počujeme, sa chce vteliť do nášho myslenia, do našich skutkov, slov, aby sa život každého, kto Božie slovo počuje, stával listom o Božej veľkosti a láske. Aby sme sa my stávali tým slovom. Ak mám pred sebou nejaký obraz, tak sa naň môžem pozrieť z diaľky, alebo zblízka, detailne. A podobne sa môžeme pozerať aj na Božie slovo. Niekedy si vyberieme nejaký detail. O jeho obsahu premýšľame a meditáciou prenikáme do hĺbky. Ale aby sme správne pochopili zmysel, je potrebné vidieť každý detail zapojený do celku. Preto pri liturgii (a je to veľká múdrosť Cirkvi) čítame síce úryvky, ale vždy sú zostavené tak, aby sme nezabudli na celkový pohľad. Aby sme videli, ako ten úryvok súvisí s mnohými ďalšími úryvkami, s celkom Písma. Poklad Božieho slova je nám predkladaný tak, aby sme videli, ako je Starý zákon obsiahnutý v Novom, a že Starý zákon je plný predobrazov, ktoré sa naplnili v osobe Ježiša Krista, v zákone Novom. Kto číta Písmo a neobjaví v ňom Krista, Božiu Múdrosť, nič nepochopil. Pretože Kristus je obsiahnutý v litere slova. Preto v nedele čítame tri čítania. Vo všedný deň dve čítania. A tie čítania sú volené tak, aby sme v určitom časovom rozmedzí prečítali podstatné časti Písma. V nedele sa prečítajú najzávažnejšie časti, a to behom trojročného cyklu (nazývame ich Cyklus A, Cyklus B, a Cyklus C). Po troch rokoch sa čítania znovu opakujú. Prvé čítanie je vždy (okrem veľkonočného obdobia) zo Starého zákona. A prvé čítanie má vždy vzťah k evanjeliu. Ukazuje Starý zákon ako predobraz zákona Nového. Ukazuje, ako bol Zákon naplnený v Kristovi. Druhé čítanie sa číta postupne. Vyberie sa niektorý z listov apoštolov, a ten v jeho podstatných úryvkoch prečítame, a po ňom nám Cirkev predkladá list ďalší. Hovoríme tomu polosúvislé čítanie. V období adventnom, vianočnom, pôstnom a veľkonočnom je charakter tohoto čítania podriadený celkovému duchu doby. Teda ten, kto chodí pravidelne v nedeľu na sv. omšu a počúva Božie slovo, zoznámi sa postupne za tri roky so všetkými podstatnými časťami Biblie. Vo všedný deň sa čítajú evanjeliá nezávisle od nedeľných. A za jeden rok prečítame a zoznámime sa so všetkými dôležitými udalosťami a slovami Ježišovými. Prvé čítanie vo všedný deň je rozdelený do dvoch cyklov (tie sú pre zmenu označené I. cyklus a II. cyklus). Teda podstatné úryvky Starého zákona a listov apoštolov prečítame za dva roky, a potom sa čítania opakujú. Žalm nie je ďalšie čítanie. Žalm je odpoveď na čítanie. Žalm je modlitba. Preto by sa žalm mal spievať. A má to byť pre nás príležitosť na meditáciu nad počutým Božím slovom. Sme vďační za to, že Boh nás oslovuje, premýšľame o jeho slove a odpovedáme opäť slovami Písma. Vrcholom bohoslužby slova je čítanie evanjelia. Sám Ježiš je naším Učiteľom. A aby sa to zdôraznilo, tak pri slávnostných bohoslužbách sa prináša evanjeliár, idú pred ním sviečky - ako znamenie života, ktorý prichádza do spoločenstva, používame kadidlo na vyjadrenie našej úcty k Božiemu slovu. Úctu k Božiemu slovu vyjadrujeme aj tým, že sa postavíme a pripravujeme sa na to počutie Krista spevom alebo alelujovým žalmom. Aj kňaz sa pripravuje: skláňa sa pred oltárom, a prosí: "Pane, očisť mi srdce i pery, aby som dôstojne hlásal Tvoje evanjelium". A potom nasleduje výzva, ktorá nás má upozorniť, že to sám Pán k nám hovorí. Jeho prítomnosť sa chce zdôrazniť zvolaním "Pán s vami". Robíme malý kríž a môžeme si pri tom uvedomiť, že jeho slovo chceme prijímať rozumom, vyznávať ústami a uchovávať v srdci. Vítame hovoriaceho Krista. A svojim zvolaním "Sláva Tebe, Pane", dosvedčujeme, že je to naozaj On, kto k nám hovorí. Po prečítaní kňaz s úctou pobozká knihu evanjelia a hovorí: "Slová svätého evanjelia nech zmyjú naše previnenia". A ľud súčasne volá "Chvála Tebe, Kriste!". Božie slovo má skutočne oslobodzujúcu moc. Diabol prchá pred slovom živého Boha. Božie slovo - počuté a s vierou prijímané - nás očisťuje, oslobodzuje. Súčasťou liturgie (a v nedeľu je to záväzná súčasť), je homília. Kňaz má počuté Božie slovo vysvetliť, aktualizovať a rozviesť. To je rozdiel od kázne, keď kňaz môže hovoriť na nejakú tému, ktorú rozvíja, tam je téma ľubovoľná (napr. pri duchovnej obnove v nedeľu poobede, alebo keď sme mali sériu katechetických kázní počas jubilejného roka - napr. o manželstve alebo o laickom apoštoláte), ale pri nedeľnej sv. omši máme aktualizovať počuté Božie slovo. Takýto zvyk a takúto stavbu bohoslužby nachádzame už v židovskej liturgii. Takto sa modlili Židia. V synagóge počuli Božie slovo, rozjímali nad ním spevom žalmu, mali chvíle ticha, keď o tom premýšľali a odpovedali modlitbou. Súčasťou liturgie (a v nedeľu je to záväzná súčasť), je homília. Kňaz má počuté Božie slovo vysvetliť, aktualizovať a rozviesť. To je rozdiel od kázne, keď kňaz môže hovoriť na nejakú tému, ktorú rozvíja, tam je téma ľubovoľná (napr. pri duchovnej obnove v nedeľu poobede, alebo keď sme mali sériu katechetických kázní počas jubilejného roka - napr. o manželstve alebo o laickom apoštoláte), ale pri nedeľnej sv. omši máme aktualizovať počuté Božie slovo. Takýto zvyk a takúto stavbu bohoslužby nachádzame už v židovskej liturgii. Takto sa modlili Židia. V synagóge počuli Božie slovo, rozjímali nad ním spevom žalmu, mali chvíle ticha, keď o tom premýšľali a odpovedali modlitbou. Vyznaním viery môžeme pri každej sv. omši obnoviť svoj krst a dať najavo, že chceme podľa Božieho slova žiť. Že chcem žiť podľa toho, čo sme práve počuli. A bohoslužbu slova napokon ukončuje modlitba veriacich - prosby. Je to modlitba prostá a výrazná. Od začiatku sa tak kresťania modlili. "Predovšetkým teda žiadam, aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a vzdávali sa vďaky za všetkých ľudí" - píše Pavol Timotejovi (2 Tim 2,1). A sv. Justín uvádza, že na prosby sa odpovedalo buď mlčaním, alebo zvolaním Kyrie eleison. Je to naozaj modlitba veriacich. Kňaz ju iba uvádza svojou výzvou a ukončuje záverečnou modlitbou. Prosby má čítať diakon, lektor, alebo niekto zo zhromaždeného ľudu. A prosby majú obsahovať potreby Cirkvi, myslíme na spásu sveta, prosíme za tých, ktorí sú zodpovední za mier vo svete, modlíme sa za tých, ktorí sú v akýchkoľvek ťažkostiach, a tiež za miestnu farnosť a spoločenstvo veriacich, ktoré sa tu zhromaždilo. Odpoveď na prosby nie je nejako stabilne daná - môže sa rôzne meniť. Ak sa teraz pozrieme na celú túto časť sv. omše, na bohoslužbu slova, tak by malo byť jasné, že na prvom mieste ide o stretnutie s Ježišom v jeho slove. Že nejde o to, aby sme si tu niečo čítali, ale aby sme sa stretli so živou osobou - s Kristom. Vidíme, že po vonkajšej stránke sa do značnej miery vychádza zo židovskej liturgie. Takto sa modlili Židia v synagóge. Ale v kresťanstve to má všetko nový obsah: je to Zmŕtvychvstalý Pán, ktorý žije vo svojej Cirkvi, a stále ju usvedčuje, poučuje a živí svojím slovom. Je to ten, ktorý začal od Mojžiša a všetkých prorokov a vykladal im to, čo sa na neho vzťahovalo vo všetkých častiach Písma. A robí tak i dnes, a robí to pri každej sv. omši. Môžeme v istom zmysle hovoriť o sviatosti slova: Ježiš sa nám dáva, prichádza k nám skrze svoje slovo. To slovo je závoj, je oblak, ktorý zakrýva Slnko - Svetlo na osvietenie pohanov a na slávu Izraela, svojho ľudu. To slovo je pôda, ktorá v hĺbke skrýva prameň. A Boh chce, aby sa každý, kto to slovo počuje, z toho prameňa napil. A tak je treba často si dať prácu s literou a odkryť ten pravý zmysel: to slovo, ktorá Pán dáva práve mne a práve dnes. A každý z nás by si mal zo sv. omše to slovo odnášať ako poklad, ako poklad svojho srdca. Aké by to bolo krásne, keby sme zo sv. omše odchádzali s tým vedomím: dnes mi Pán povedal... Ale veď on hovorí. Pri každej sv. omši. A ku každému z nás. Niekedy môže pomôcť k pochopeniu a k príprave na bohoslužbu slova, že si nedeľné texty aspoň prečítame. Poznám rodiny, ktoré si v sobotu večer prečítajú texty, ktoré budú počuť v nedeľu v kostole, a potom pri nedeľnom obede o tom hovoria. Oni si v sobotu večer ešte urobia takú malú "kázeň", a tipujú si, o čom asi bude pán farár v nedeľu kázať. A v nedeľu si to porovnávajú, kto sa svojím tipom najviac priblížil k homílii. Teda nedeľná a sviatočná bohoslužba je veľký dar. Má túto schému: .Krátko to zhrňuje úvod k novému misálu: "V čítaniach, ktoré vysvetľuje homília, Boh hovorí k svojmu ľudu. Zjavuje mu tajomstvo vykúpenia a spásy a podáva mu duchovný pokrm. Ľud si toto slovo osvojuje spevom, tesne sa s ním spája vyznaním viery, a ním posilnený prináša v modlitbe prosby za celú Cirkev a za spásu sveta." A to je celá bohoslužba slova. |
|
|
© 2004 - - pre WWW.KSRTN.SK
|
|