úvodné obrady   bohoslužba slova   bohoslužba obety   záverečné obrady  

Výklad svätej omše

Záverečné obrady

     Bratia a sestry, končíme cyklus prednášok a alebo príhovorov o svätej omši. A tak nakoniec nám snáď neuškodí pripomenúť si, načo nám to všetko bolo dobré. Išlo nám o to, aby sme si prehĺbili vzťah k Bohu cez svätú omšu. Aby sme si uvedomili, že svätá omša je úžasná skutočnosť a dar, skrze ktorý sa stretávame so samotným Bohom.

     Pripomenul by som niečo, čo nám hovorí druhý vatikánsky koncil: "Matka Cirkev si želá, aby boli veriaci vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických úkonoch, ako to žiada sama povaha liturgie. K takejto účasti je kresťanský ľud ako vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud patriaci Bohu ako vlastníctvo, mocou krstu oprávnený a zaviazaný. Túto plnú a aktívnu účasť celého ľudu je treba pri obnove a pestovaní posvätnej liturgie mať čo najviac na zreteli. Je to prvý a nevyhnutý zdroj, z ktorého majú veriaci čerpať skutočne kresťanského ducha. Preto sa majú duchovní správcovia o takúto účasť na liturgii svedomito starať v celej pastoračnej činnosti patričným vyučovaním".

     Možno sme si už všimli, že vo svätej omši je jedna príprava za druhou. Nič dôležitého sa nedeje bez prípravy. Celá eucharistická bohoslužba je na začiatku pripravovaná vstupnými obradmi. Na evanjelium sa pripravujeme alelujovým veršom, prosbou za očistenie srdca; obetné dary sa pripravujú prinášaním v sprievode, a modlitbou; na eucharistickú modlitbu, na slová premenenia sa pripravujeme modlitbou chvály; na sv. prijímanie sa pripravujeme od Otčenáša... Bez prípravy nie je slávnosť. Možno práve preto nevieme sláviť, lebo žijeme rýchlo, povrchne, na nič sa nepripravujeme, a tak nemáme ani skúsenosť a zážitok slávnosti. Ale Boh pozná vnútro človeka a preto chce, aby všetko, čo je dôležité, bolo pripravené.

     Dnes máme hovoriť o záverečných obradoch vo sv. omši, a tie nám hovoria jednu dôležitú pravdu. Celá sv. omša je prípravou na všedný kresťanský život. Keby som sa spýtal, ktorá časť liturgického priestoru alebo ktorá vec v kostole je najdôležitejšia, určite každý z vás by povedal niečo iné: je to svätyňa, loď, sakristia, chór, obetný stôl, oltár, ambóna, sedes, lavice, krstiteľnica, spovednica... Ale ani jedno z toho nie je najdôležitejšie. Asi budete prekvapení, keď poviem, že najdôležitejšie sú dvere, pretože bez nich by sme sa sem vôbec nedostali a sú potrebné aj na to, aby sme sa z kostola dostali von. Aby sme to, čo dostaneme od Boha, čo tu načerpáme, odovzdávali ďalej vo svojom každodennom kresťanskom živote. Kresťania majú byť soľou zeme, svetlom, kvasom. Nemáme sa teda uzavrieť vo svojich kostoloch ako v nejakom gete, ale práve preto, že sme sa s Kristom stretli, máme zapáliť naše lampy aby horeli, máme Krista niesť tam, kam ideme.

     Možno ste niekedy počuli pieseň, ktorá sa niekde v Čechách a na Morave spieva: "Sbohem má radosti, Velebná Svátosti, když mám jít od tebe, vždycky jdu s žalostí." Tá pieseň je dojemná, človek snáď pustí nejakú tú slzu, keď ju spieva, ale teologicky akosi nesedí. Pretože my nemáme Krista opustiť, my máme s Kristom odísť. Krista niesť, prinášať ho. Kvôli tomu sme sa s ním tu stretli.

     Teda zakončenie svätej omše, záverečné obrady sú prípravou na cestu do obyčajného, každodenného života. Každá svätá omša je slávená v nejakom konkrétnom spoločenstve, medzi konkrétnymi ľuďmi. Svätá omša je, samozrejme, platná v každom kostole a každý kostol je otvorený pre všetkých, ktorí na sv. omšu prichádzajú. Ale iba v tom spoločenstve v ktorom žijem, do ktorého patrím, je akoby plne zasadená do reality môjho života a vzťahov, ktoré človek prežíva.

     Kresťanstvo bolo od počiatku prežívané v miestnych spoločenstvách. Apoštol - ktorýkoľvek, napr. svätý Pavol - založil niekde miestnu Cirkev. Vyučil kresťanov vo viere, stal sa tak ich duchovným otcom - položil základy. Ustanovil starších, ktorí sa o tú cirkevnú obec starali a potom poväčšine išiel zakladať ďalšie cirkevné obce. Tieto cirkevné obce spolu komunikovali, posielali si navzájom listy, apoštoli ich navštevovali, prichádzali k nim rôzni misionári. Tieto obce mali vedomie, že patria k sebe, že vytvárajú jedinú Kristovu Cirkev a pritom boli akosi sebestačné, samostatné. A tak od počiatku šírenia kresťanstva, každý kresťan mal vedomie, že síce patrí k jednej Kristovej Cirkvi, ale že patrí aj do určitého, konkrétneho spoločenstva, cirkevnej obce; že v Cirkvi nie je bezdomovcom, že má niekde svoj domov. A ak sa niekto odsťahoval, opustil jednu cirkevnú obec, potom sa zapojil do inej cirkevnej obce.

     Tento princíp v Cirkvi trvá dodnes. Nástupcami apoštolov sú biskupi. Diecéznemu biskupovi je zverená určitá časť Cirkvi, určité územie, diecéza. Na tomto území mu pomáhajú kňazi, ktorým on zveruje časti svojej diecézy - farnosti. Kňaz, farár, teda na svojom území nie je svojím pánom. On zastupuje biskupa. Tieto cirkevné obce - farnosti - predstavujú do istej miery celú viditeľnú Cirkev, žijúcu po celom svete.

     Farnosť potom nie je len nejaké územie, nejaký správny celok. Čo je teda farnosť, pekne vystihuje dokument Jána Pavla II. Christifideles laici, o povolaní a poslaní laikov v Cirkvi a vo svete: "Farnosť predstavuje konkrétnu formu miestnej realizácie Cirkvi. Je to Cirkev, ktorá žije uprostred príbytkov svojich synov a dcér. My všetci musíme vo viere znovu objaviť pravú tvár farnosti, t.j. tajomstvo Cirkvi ktorá, je v nej prítomná a pôsobí v nej. I keď je farnosť niekedy chudobná na členov a majetky, i keď je niekedy roztrúsená na zemepisne veľkej ploche, alebo je takmer nezistiteľná v husto osídlených mestských štvrtiach plných problémov, nikdy sa nezakladá v prvom rade na štruktúre, území alebo budove, ale je to predovšetkým Božia rodina, spoločenstvo bratov preniknutých jediným duchom. Bratský a pohostinný dom rodinného spolužitia, spoločenstvo veriacich. Farnosť sa napokon zakladá na istej teologickej skutočnosti, pretože je Eucharistickým spoločenstvom. To znamená, že farnosť je spoločenstvo schopné sláviť Eucharistiu. V nej sa nachádza živý koreň, ktorým je farnosť utváraná a tiež sviatostné puto jej plného spoločenstva s všeobecnou Cirkvou".

     Toľko hovorí cirkevný dokument. Teda my nemôžeme dobrú farnosť hodnotiť podľa toho, hoci sa to tak často robí, že je plný kostol; ale farnosť je dobrá vtedy, keď je to spoločenstvo rodinné: pohostinný dom, skutočné spoločenstvo veriacich. Môže byť plný kostol ľudí, ktorí sú si ľahostajní, a my to nemôžeme nazvať dobrou farnosťou - aj keď štatisticky by sa zdalo, že áno.

     Každý z nás by si mal teda nájsť svoje zázemie, svoje miesto v konkrétnej farnosti. A ako máme byť zapojený do tejto farnosti, to nám ukazuje aj Druhý vatikánsky koncil v dekréte o apoštoláte laikov Apostolicam actuositatem. Hovorí: "Keďže sú laici účastní na kňazskom, prorockom a kráľovskom poslaní Krista, majú svoj aktívny podiel na živote a činnosti Cirkvi. V rámci cirkevných pospolitostí ich činnosť je natoľko potrebná, že bez nej by ani apoštolát duchovných pastierov zväčša nemohol dosiahnuť plnú účinnosť. Veď laici, čo majú naozaj apoštolského ducha, podľa vzoru tých mužov a žien, čo pomáhali Pavlovi pri šírení evanjelia (por. Sk 18,18-26; Rim 16,3), doplňujú to, čo chýba ich bratom, a sú na potechu tak duchovným pastierom, ako aj ostatnému veriacemu ľudu (por. 1Kor 16,17-18). Udržovaní činnou účasťou na liturgickom živote svojej pospolitosti, starostlivo sa zúčastňujú i na jej apoštolských podujatiach. Privádzajú do Cirkvi ľudí, ktorí sú azda od nej vzdialení. Obetavo spolupracujú na hlásaní slova Božieho, najmä vyučovaním katechizmu. Poskytnutím svojich skúseností sa pričiňujú o väčšiu účinnosť dušpastierskej činnosti, ako aj správy cirkevných majetkov." (AA 10) .

     Farnosť je teda spoločenstvo tých, ktorí o svoju miestnu Cirkev majú úprimný záujem. Z tohto pohľadu živej farnosti nemusia tie oznamy, ktoré sú na konci sv. omše, byť akousi formalitou a nutnosťou. Môžu sa naopak stať celkom konkrétnou výzvou a konkrétnou úlohou. Než sa rozíde toto živé spoločenstvo, má každý vedieť, čo je treba robiť. Je treba oznámiť všetky dôležité veci, ktoré by spoločenstvo ako celok malo vedieť. A to stručne, jasne a konkrétne. Nakoľko sa ľudia cítia Cirkvou a majú cítenie s Cirkvou, nakoľko vnímajú, že sú začlenení do tohoto svojho miestneho spoločenstva, natoľko majú aj ochotu pre spoločnú vec niečo dobré urobiť.

     Stále je u nás vžité myslenie, že výzdoba kostola a opravy, vyučovanie náboženstva, starostlivosť o chorých a mnohé iné veci, sú záležitosťou iba kňazov. Ale to nie je pravda. Je to záležitosť celého spoločenstva a každý podľa svojich schopností, síl nadania a darov má k tomu prispieť.

     Niektorí kňazi potom na konci liturgie, po tom oznámení duchovnej správy, sa vracajú k najdôležitejšej myšlienke z čítania alebo z homílie. Môže to byť, pokiaľ je to stručné, výstižné a nestane sa z toho druhá alebo tretia kázeň. Ide o to, aby sme z kostola vyšli a odnášali si nejaké konkrétne Božie slovo pre svoj deň, alebo pre svoj týždeň. Božie slovo sa môže stať pre nás akýmsi refrénom v našich myšlienkach, melódiou ku ktorej sa vraciame. A preto je dobré zopakovať tú hlavnú myšlienku liturgie aj na konci, skôr než sa rozídeme.

     Na konci sv. omše kňaz udelí požehnanie. Je to udelenie Božej moci, k uskutočňovaniu života podľa evanjelia. Nový misál obsahuje krásne rozšírené požehnania pre rôzne príležitosti a slávnosti. Skladajú sa vždy zo vstupného pozdravu, troch požehnávacích viet a my to potom potvrdzujeme odpoveďou "Amen" - tak nech sa stane. Každé požehnanie potom končí krížom. To naznačuje, že z kríža, z Kristovej obety, čerpáme moc na to, aby sme s Bohom a pre Boha žili, a že naša spása je dielom celej Najsvätejšej Trojice. Preto nakoniec dostávame požehnanie v mene celej Najsvätejšej Trojice. Ten kto má vieru, si cení požehnanie. Viera a dôvera v Božiu moc nás tiež pre požehnanie otvárajú. Nežehná nás totiž kňaz, ale všemohúci Boh. A to preto, aby sme sa stali nositeľmi jeho lásky, jeho moci.

     Napokon nielen kňaz má právo žehnať. Právo žehnať majú i rodičia svoje deti. Vyplýva to z všeobecného kňazstva a je to krásny zvyk ktorý má veľký význam, keď v rozhodujúcich okamihoch života človeka, trebárs keď dieťa ide do školy, pred svadbou, maturitou a podobne, prijíma požehnanie tiež od svojich rodičov. Vyprosujeme tomu človeku dobro, nech ťa Boh obdaruje dobrom. Žehnať znamená dobrorečiť, vyprosovať dobro. Ak žehná kňaz pri sv. omši, Boh nás skutočne dobrom obdarováva. Dobrom zahrňuje tých, ktorí sú žehnaní.

     Po požehnaní nasleduje rozoslanie. Starobylá výzva Ite missa est sa v rôznych jazykoch rôzne prekladá. Poliaci to prekladajú: Iďte, obeta je skončená. Francúzi: Choďte v Kristovom pokoji. My hovoríme: Iďte v mene Božom. Angličania hovoria: Choďte, ste poslaní. A asi to "choďte ste poslaní" jazykovo najviac zodpovedá tomu latinskému "Ite missa est". Ľud nasýtený svätým pokrmom má ísť a prinášať jeho plody. Sám Ježiš nás posiela.

     Keď Cirkev končí Eucharistiu, tak si musí uvedomiť svoje misijné poslanie. Celá Cirkev je poslaná aby hlásala evanjelium. Každý ma teda prijať toto misionárske poslanie a ísť. Krista vnášať tak, kam idem. Na prvom mieste a to sa často zabúda, je Krista prinášať domov, do vlastnej rodiny. Dnes máme dobu laikov ako som hovoril, koncil vyzýva k apoštolátu laikov a bohužiaľ sa stáva, že veľký apoštoli riadia päť spoločenstiev a zabúdajú na vlastnú rodinu, vlastné deti. A predsa je najprirodzenejšie prinášať Krista do vlastnej rodiny. Keď sa vraciame s kostola trebárs v nedeľu je celkom prirodzené a samozrejmé, že sa môže hovoriť o tom, čo bolo v čítaniach, čo koho oslovilo, čo bolo v homílii, čo s toho pre nás plynie. Ale ešte dôležitejší je život s takejto viery totiž, že sa doma všetci cítia dobre a že po sv. omši je doma ešte lepšie, je ešte väčšia pohoda a krásnejšia atmosféra, je to najlepšie svedectvo o tom kde sme boli a komu sme uverili. Takáto atmosféra viery sa potom môže odraziť v tom, čo rodina v nedeľu robí po sv. omši. Že nemáme namiesto sviatočného obeda bufet a nejeme v teplákoch. Celá rodina sa zíde aby sv. omša pokračovala u nedeľného stola, ktorý je tiež bohoslužbou. Je to stretnutie s Kristom uprostred nás. Svedectvo jedného kňaza ako sa naučil modliť: Bol som piaty s deviatich detí. Doma ma nenaučili žiadne umelé zbožnosti. Denne bola iba spoločná večerná modlitba. Na jedno budem myslieť až do konca života. Malá sestra Helenka sa modlila dlhú modlitbu pre deti. Zrýchľovala, koktala časti až môj otec povedal: začni znova. Vtedy som sa naučil, že s bohom sa nesmie hovoriť chvatne. Čo ma ešte dnes dojíma je, keď si spomeniem na postoj môjho otca. On, ktorý bol stále unavený drinou na poli alebo zvážaním dreva, on, ktorý sa nehanbil večer priznať, je že je unavený si po večeri kľakol, oprel lakte o stoličku, skryl tvár do dlaní, nevšímal si nás deti okolo, zostal bez pohnutia, nekašľal, nebol netrpezlivý. Ja som si vtedy myslel: môj otec je tak silný, porúča celému domu aj dvom silným volom, nebojí sa žiadneho úderu osudu, stojí bez bázne pred starostom, pred bohatými aj zlými ale pred Bohom je úplne nepatrný. Keď hovorí s Bohom je iný. Áno, Boh musí byť veľmi mocný, keď pred ním môj otec kľačí. Ale musí sa s ním veľmi priateľsky poznať, pretože s ním hovorí v pracovných šatách. Svoju matku som nikdy nevidel kľačať, vždy držala v náručí najmenšieho súrodenca, stála uprostred a my deti sme pobehovali okolo nej. Pohybovala perami od začiatku do konca s nami. Modlila sa s nami a nikdy nič nevynechala. Najpozoruhodnejšie bolo, že sa na nás neprestala pozerať, jedného po druhom, na každého zvlášť. Na malých sa pozerala zvlášť dlho, pozorovala nás, ale nepovedala ani slovo. A ani vtedy keď neboli malí kľudní alebo šuškali, keď vonku bolo počuť hrom. Neprerušila modlitbu ani vtedy, keď mačka prekotila hrniec. A ja som si myslel: áno Boh je veľmi láskavý keď sa s ním môže hovoriť aj s dieťaťom v náručí, bez odkladania kuchynskej zástery. Boh musí byť veľmi dôležitý, keď pri rozhovore s ním mamičku nezaujíma ani mačka ani hrom. Ruky môjho otca a pery mojej matky ma naučili o Bohu viac než katechizmus. To je tá atmosféra viery, kde sa viera predáva celkom samozrejme. Sme poslaní na prvom mieste domov a potom tiež tam, kde pracujeme a učíme sa, aby sme vydávali o Kristovi svedectvo. Predovšetkým svedectvo života, života v kresťanskej pravde. A tam kde toto naše svedectvo pripravilo pôdu je možné dať aj svedectvo slova. Najlepšie pripravenou pôdou pre slovo o Bohu je vytvorenie otázky prečo je ten človek trpezlivý, slušný, poctivý. Prečo je ten človek stále radostný. Na túto otázku najlepšie zaznie odpoveď, pretože je kresťan. K tomuto svedectvu nás Pán posiela. Choďte, ste poslaní. Choďte a žite s Kristom. Choďte v jeho mene ako živé svedectvo jeho stálej prítomnosti. Obeta sv. omše je vykonaná. Ale musí sa ešte vykonať v našom živote. V akomsi zmysle sa dá povedať, že sv. omša trvá ďalej aj po našom odchode s kostola. Má svoje predĺženie na pracoviskách v školách v rodinách a my vychádzame s kostola s vedomým, že máme pokračovať v tom, čo sme robili v kostole. Totiž neoddeľovať zbožnosť a život. Ako sa kto modlí, tak žije. A ako kto žije, tak sa modlí. Zbožnosť to nieje niečo, čo je iba do kostola a iba pre chvíle našich modlitieb. Zbožnosť je duchovná činnosť s ktorou láska v nás a my v láske konáme dobré skutky. Je to radostná nenútenosť s ktorou človek zachováva Boží zákon. Je to vnútorný vzťah k Bohu ktorý nás stále sprevádza vo všetkom, čo robíme, keď všetko čo sa robí okolo nás zameriavame na Boha. V Božom svetle vidíme všetko, všetko okolo nás. A k tomuto zbožnému, svätému životu sme všetci povolaní. Osou takého života je Ježiš Kristus. A centrom stretnutia s Kristom je sv. omša. Môžeme povedať, že sv. omša by sa mala stať centrom nášho všedného pracovného života. Nielen vo chvíľach sviatočných ale aj vo chvíľach najdôležitejších. Kto si toto uvedomí, tak ju vníma ako veľký dar, veľkú milosť. Preto na konci sv. omše posledné slovo ktoré povieme, ktoré zaznie je Bohu vďaka. Omša sv. v nedeľu nie je povinnosť, ale je to predovšetkým dar, a milosť. A raz príde koniec nášho života a tiež pri pohľade na všetko čo sme prežili, na utrpenie ktoré nám Boh dovolil znášať, na pokušenie s ktorých nás zachránil, na dobro, ktoré sme s jeho pomocou vykonali a na zlo, ktoré nám milosrdne odpustil, môžeme ako na konci celoživotnej omše povedať: Bohu vďaka. A tým aj skončíme náš výklad sv. omše. Ešte mnoho vecí by sa dalo povedať, upresniť. "Žiť sv. omšu." S tejto knihy som čerpal k týmto príhovorom. "O posvätných znameniach". "O duchu liturgie". "Naša úloha pri nedeľnej bohoslužbe".

© 2004 -    - pre WWW.KSRTN.SK